Bývanie – housing first

Housing First ako nástroj na ukončovanie bezdomovectva ľudí s duševnými poruchami

 

Mať „domov“ nemusí garantovať budúce zotavenie, ale je stabilným základom pre znovu vytvorenie menej stigmatizovaného, normalizovaného života v súčasnosti. (Having a ‘home’ may not guarantee recovery in the future, but it does afford a stable platform for re-creating a less stigmatized, normalized life in the present.)¹

 

Duševné zdravie je jedným zo základných prvkov definície zdravia používanej Svetovou zdravotníckou organizáciou (ďalej „WHO“), ktorá uvádza, že „zdravie je stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody a nielen neprítomnosť choroby alebo postihnutia“.² Duševné zdravie samotné je podľa WHO „stav telesnej a duševnej pohody, v ktorom si jednotlivec uvedomuje svoje schopnosti, dokáže zvládnuť obvyklý životný stres, môže pracovať produktívne a úspešne a dokáže byť prínosom pre svoju spoločnosť“³. K základným znakom duševného zdravia teda patrí vedomie vlastnej hodnoty, uvedomenie si vlastných možností, schopnosť vytvárať a udržiavať hodnotné vzťahy a psychický pocit pohody. Z uvedeného je však zrejmé, že aspekty duševného zdravia alebo choroby sú sociálne a kultúrne podmienené. Aj keď je už na Slovensku akceptovaný pohľad na človeka ako na bio-psycho-socio-environmentálnu bytosť, v praktickom prístupe k duševnému zdraviu nie je tento prístup veľmi viditeľný. S cieľom vytvárať podmienky pre zlepšenie duševného zdravia je nevyhnutné, aby boli intervencie a služby cielené na zlepšenie duševného zdravia zamerané na celú populáciu, a nielen na už znevýhodnených ľudí. Keďže však ide o komplexnú problematiku, na efektívne opatrenia je nevyhnutná medzirezortná spolupráca.⁴ Medzi podmienky pre zlepšenie duševného zdravia populácie určite patrí aj stabilita, bezpečnosť a dostupnosť bývania, ktoré je považované za jeden zo sociálnych determinantov zdravia. Práve téme bývania, konkrétne prístupu Housing First (Bývanie ako prvé), sa budeme venovať v tejto kapitole.

Aktuálny Akčný plán duševného zdravia 2013-2020 vytvorený WHO si za jeden zo štyroch cieľov vybral „zabezpečovanie komplexných, integrovaných a prístupných služieb duševného zdravia a sociálnych služieb poskytovaných komunitnou formou“, pričom zdôrazňuje niekoľko princípov a prístupov na naplnenie cieľov – všeobecnú zdravotnú starostlivosť, ľudské práva, prax založenú na dôkazoch, prístup životného cyklu, multisektorový prístup, posilnenie osôb s duševnými poruchami a psychosociálnym znevýhodnením. Ako uvidíme v ďalšej časti textu, prístup Housing First, ktorý je aktuálne najviac diskutovaný a uvádzaný ako základný prístup vedúci k ukončovaniu bezdomovectva ľudí s komplexnými potrebami⁵, je založený na takmer totožných princípoch a prvkoch. 

 

1.1 História a základné prvky prístupu Housing First

Housing First je pravdepodobne tou najdôležitejšou inováciou v plánovaní služieb pre riešenie bezdomovectva za posledných tridsať rokov. Tento koncept vyvinul Dr. Sam Tsemberis, zakladateľ organizácie Pathways to Housing v New Yorku v roku 1992. Prístup je založený na presvedčení, že bývanie je ľudské právo. Tsemberis vytvoril Housing first model odvíjajúci sa od klienta a založený na dôkazoch, ktorý klientovi umožňuje okamžitý prístup k dlhodobému bývaniu s podporou ľuďom bez domova s duševnými problémami a problémami so závislosťami. Začína sa ubytovaním ľudí priamo z ulice, a to bez predošlých podmienok. Následne sa s klientom riešia základné potreby v oblasti duševného zdravia, závislostí, zdravotnej starostlivosti, príjmu a vzdelávania, s cieľom pomôcť klientovi integrovať sa a privítať ho späť v komunite a v spoločnosti. Čoskoro po vzniku modelu sa ukázalo, že sa jedná o veľmi úspešnú formu boja s bezdomovectvom medzi osobami s vysokou potrebou podpory v USA, v Kanade a niekoľkých európskych krajinách.⁶

Koncept Housing First bol, ako už bolo spomenuté, vytvorený najmä pre osoby s potrebou intenzívnej sociálnej podpory, aby boli schopné vymaniť sa zo situácie bezdomovectva. Sú to najmä ľudia s vážnymi duševnými poruchami alebo vážnymi diagnózami, drogovo či alkoholovo závislé, ľudia v zlom zdravotnom stave s obmedzujúcimi chorobami či postihnutiami, ktoré sú často následkom dlhodobého bezdomovectva, resp. príčinou ich bezdomovectva. Ako uvádza Tsemberis, začiatkom 80-tych rokov sa na uliciach East Village v New Yorku stále viac stretával s pacientmi, ktorých ešte pred pár dňami ako klinický psychológ liečil spolu so svojimi kolegami v nemocnici, kde pracoval. V tomto čase sa začala jedna z najväčších kríz bezdomovectva v USA, mimochodom trvajúca až dodnes, ku ktorej v jej úvode prispelo viacero faktorov. Išlo najmä o opatrenia v oblasti bytovej politiky preferujúce občanov so strednými a vysokými príjmami žijúcimi na predmestiach veľkých miest, ktorých cieľom bolo prilákať ich opäť do centier metropol, čoho výsledkom bol drastický pokles cenovo dostupného bývania v centrách miest. Ku kríze prispelo aj výrazné zníženie federálneho financovania v oblasti duševného zdravia očakávajúce, že túto zodpovednosť prevezmú jednotlivé štáty, mestá a neziskové organizácie, ale aj rozsiahla deinštitucionalizácia pacientov s vážnymi duševnými poruchami, ktorí sa ocitli bez inštitucionálnej starostlivosti, ktorú v tom momente nesuplovala dostatočná sieť komunitných služieb. Situáciu nezlepšovala ani rétorika politikov spájajúca bezdomovectvo s osobným zlyhaním ľudí bez domova.⁷ Tsemberisom spomínaný cyklus nemocnica – ulica – nemocnica, v ktorom sa pacienti ocitli, sa neustále opakoval, no ich zdravotný stav pacientov nijako nezlepšoval. Tsemberis s kolegami vnímali, že za týchto okolností svojim pacientom nedokážu pomôcť. Vo veľkom počte išlo o tzv. „komplikovaných pacientov“ s komplexnými a viacnásobnými problémami, ktorých spoločnosť považovala za zodpovedných za ich situáciu a utrpenie a verejná, ale aj odborná mienka vychádzala z predpokladu, že problém je v nich, nie v štrukturálnych podmienkach, či systéme, ktorý nerešpektuje ich potreby. Momentom zlomu, ktorý spôsobil úplný obrat v systéme pomoci a zásadne prispel k vzniku prístupu Housing First, bol moment, kedy Tsemberis a jeho kolegovia začali počúvať svojich pacientov. Tí na otázku, čo potrebujú, odpovedali, že prvoradým je bývanie. Ostatné potreby ako je liečba duševných chorôb či závislostí, mali pre pacientov nižšiu prioritu. Dr. Tsemberis s kolegami akceptovali pohľad svojich klientov, odložili bokom svoje predsudky a nedôveru, a rozhodli sa dôverovať svojim pacientom a vyskúšať to. Organizácia Pathways to Housing, ktorá vznikla v roku 1992, začala ubytovávať pacientov, bez akýchkoľvek predošlých podmienok, v bytoch podľa preferencií pacientov (samostatné bývanie, bývanie v komunite), kde im poskytovala odbornú podporu a sprevádzanie tímom odborníkov. Výsledky boli nečakané a Tsemberis na ich opísanie používa slovo zázrak. Bývanie s podporou prinieslo nie len to, že duševne chorí pacienti, častokrát čeliaci aj závislostiam, dostali bývanie, ale si ho aj udržali, začal sa zlepšovať ich zdravotný stav, mnohí začali úspešne manažovať svoje závislosti alebo sa rozhodli podstúpiť liečbu. Ako následne ukázali výsledky výskumu, úspešnosť tohto prístupu bola dramaticky vyššia oproti tradičnému spôsobu poskytovania služieb – z 20-25% vzrástla na 85%. Práve zber dát, ktoré preukázali úspešnosť prístupu, ako aj fakt, že podľa výskumov bol tento prístup ekonomicky výhodnejší ako poskytovanie služieb tradičnou formou, priniesol rozširovanie modelu do iných amerických a kanadských miest a politickú podporu naprieč politickým spektrom. Jej výsledkom je široká aplikácia modelu v USA a Kanade, ako aj podpora všetkých úrovní vlády v oboch krajinách s cieľom jej ďalšieho rozširovania.⁸

Housing First je tak prístupom, ktorý bývanie považuje viac za východisko, ako za cieľ. Zameriava sa najmä na zlepšenie zdravotného stavu klienta, životnú spokojnosť a na sociálnu podporu ľudí bez domova, s ktorými pracuje. To je zásadný rozdiel v porovnaní s tradičnými prístupmi, ktoré od klienta vyžadujú preukázanie abstinencie alebo ochoty liečiť sa, schopnosť bývať „na skúšku“ v tzv. tréningových bytoch, „naučiť sa bývať“, pričom bývanie vo vlastnom domove prichádza na rad ako posledné. Prístup Housing First je tiež výnimočný tým, že klientom poskytuje veľkú možnosť voľby a kontroly, či už vo veci samotného bývania (lokalita, typ bývania, atď.), či ich cieľov (v oblasti zdravia, osobného života, zapojenia do života komunity).⁹ Výskumy realizované v USA, Kanade a Európe ukazujú, že Housing First vo všeobecnosti ukončuje bezdomovectvo u najmenej 8 ľudí z 10¹⁰, pričom sa ukázalo, že Housing First veľmi úspešne funguje u ľudí, ktorí nie sú dobre integrovaní do spoločnosti po dlhodobom alebo opakovanom bezdomovectve, u ľudí s vážnym duševným ochorením a/alebo problémom so závislosťami, ako aj u osôb v zlom zdravotnom stave. V USA a v Kanade sa programy Housing First využívajú aj pre rodiny a mladých ľudí.¹¹ Aj tieto fakty naznačujú široký potenciál využiteľnosti prístupu Housing First, ktorý pôsobí ako generátor zmeny v životoch ľudí bez domova s komplexnými potrebami.

 

1.2 Housing Ready vs. Housing First – zmena paradigmy

Pred vznikom prístupu Housing First bol v Severnej Amerike u pacientov s duševnou poruchou využívaný prístup, ktorý od pacientov pred poskytnutím dlhodobého bývania s podporou vyžadoval absolvovanie niekoľkých krokov, predovšetkým liečby a abstinencie. Išlo o viacstupňový model, kde klient musel na postúpenie do ďalšieho stupňa splniť podmienky toho predošlého. Išlo o akýsi tréning smerujúci k samostatnému životu. Cieľom tohto prístupu, nazývaného tiež Housing Ready (Pripravený na bývanie), bolo pripraviť pacienta na samostatné bývanie vo vlastnom domove.¹² Pre tento typ služieb sa na Slovensku používa pojem prestupné bývanie, ktoré v prípade ľudí bez domova začína poskytovaním služieb krízovej intervencie pobytovou formou (nocľaháreň, útulok) a môže pokračovať rôznymi formami sociálneho nájomného bývania (opäť zloženého z viacerých stupňov charakterizovaných najmä rôznym štandardom bývania a dĺžkou nájomných zmlúv, resp. foriem bývania „na skúšku“).

V USA vznikol koncept viacstupňového bývania z praxe v psychiatrických nemocniciach, ktoré poskytovali starostlivosť pacientom s vážnymi duševnými poruchami, ktorí boli považovaní za neschopných samostatného života a vyžadujúcich si trvalý dohľad a podporu. Hoci v 80-tych rokoch 20.storočia začali mať odborníci na duševné zdravie pochybnosti o efektivite takéhoto prístupu, sa medzičasom stal zabehnutým modelom pomoci osobám bez domova.¹³

„Viacstupňový systém pomoci ľuďom bez domova mal tri ciele:

• prípravu ľudí na bývanie v samostatnom domove po živote na ulici alebo prepustení z nemocnice,
• uistenie, že osoba dostáva starostlivosť a medikáciu v akýchkoľvek pretrvávajúcich problémoch s duševným zdravím,
• uistenie, že sa daná osoba vyvaruje konania, ktoré by mohlo ohroziť jej zdravie, životnú spokojnosť a stabilitu bývania, čo sa týka najmä užívania drog a alkoholu (abstinencia).“¹⁴

Ako sa ukázalo v 90-tych rokoch, viacstupňový systém bol málo efektívny najmä v prípade osôb s duálnou diagnózou (psychická porucha kombinovaná so závislosťou). Keďže títo klienti neboli schopní napĺňať náročné podmienky jednotlivých stupňov, „zasekli“ sa v systéme. Ďalší klienti boli vylúčení z prechodného alebo stáleho bývania kvôli neschopnosti dodržiavať prísne požiadavky, najmä absolútnu abstinenciu od drog a alkoholu, resp. povinnosti absolvovať psychiatrickú liečbu. Vznikli tiež pochybnosti o dosiahnuteľnosti prísne nastavených požiadaviek, ktoré od klientov vyžadovali dokonalejšie správanie, ako od ostatných ľudí (požiadavka perfektného občana).¹⁵ Vo všeobecnosti je možné povedať, že išlo o akýsi zásluhový systém, ktorý na duševne chorých ľudí kladie bremeno  až absurdne prísnych kritérií, ktoré sa spravidla nekladú na osoby s inými druhmi ochorení, a už vôbec nie na bežného občana. Ako sa ukázalo následne, tento systém je málo efektívny, a bezdomovectvo u ľudí s vysokou mierou potrieb skôr manažuje, ako ukončuje.

Naopak, služby bývania s podporou umožňujú pacientovi po opustení psychiatrickej nemocnice rýchle získanie bývania s flexibilnou podporou v rôznej intenzite a flexibilnej dĺžky, vždy podľa potrieb klienta, pričom nevyžadujú absolútnu abstinenciu ako podmienku získania a udržania bývania. Zistilo sa, že prístup, v ktorom bývalí pacienti majú väčšiu možnosť voľby o smerovaní ich ďalšieho života, a ak majú flexibilnú podporu, ktorá načúva ich potrebám a pomáha im ich napĺňať s cieľom dosiahnuť pozitívne zmeny, je efektívnejší ako viacstupňový systém. Práve tento model bývania s podporou sa stal základom prístupu Housing First.¹⁶ Výskumy ukázali, že podobné problémy, aké vykazuje využívanie viacstupňového modelu v prípade ľudí s vážnymi duševnými poruchami, vykazujú aj služby viacstupňového modelu v prípade ľudí bez domova. Znepokojivé boli tiež obavy o etickosti služieb viacstupňového modelu, najmä jeho tendencia dívať sa na bezdomovectvo ako na výsledok chyby charakteru, čo obviňuje ľudí bez domova z toho, že si bezdomovectvo sami spôsobili.¹⁷

 

1.3 Princípy a výsledky prístupu Housing First

Služby Housing First sú založené na modeli Pathways vytvorenom Dr. Tsemberisom. Ide o tieto princípy aplikované v USA:

1. Bývanie – okamžitý prístup k bývaniu bez podmienky pripravenosti na bývanie.
2. Výber –  výber a sebaurčenie klienta.
3. Zotavenie – zameranie na zotavenie.
4. Podpora – individualizovaná podpora vedená osobou.
5. Komunita – orientácia na spoločnosť a komunitu.¹⁸

S cieľom vytvoriť príručku Housing First akceptujúcu nielen rozdiely medzi krajinami Severnej Ameriky a Európy, ale aj rozdiely medzi jednotlivými európskymi krajinami, rozhodli sa predstavitelia Európskej siete Housing First (Housing First Europe Hub)¹⁹ vytvoriť poradný výbor, ktorý na základe konzultácie s  odborníkmi na Housing First, vrátane Tsemberisa, zadefinuje základné princípy Housing First pre Európu. Je ich osem, pričom rozsahovo neprekračujú rámce pôvodných princípov, iba ich ďalej a detailnejšie špecifikujú:

1. Bývanie ako ľudské právo.
2. Možnosť voľby a kontrola na strane klientov.
3. Oddelenie bývania a podpory.
4. Dôraz na zotavenie.
5. Harm Reduction.
6. Aktívne zapojenie bez donútenia.
7. Individuálne plánovanie.
8. Flexibilná podpora na tak dlho, ako je potrebné.²⁰

V tejto časti kapitoly sa budeme detailnejšie zaoberať obsahom týchto princípov, ktorých cieľom je zlepšenie zdravotného stavu, životnej spokojnosti a životných šancí klienta. Hlavným zdrojom informácií v tejto kapitole je práve príručka Housing First Europe²¹, ktorá je výborným praktickým nástrojom nielen pre poskytovateľov služieb ľuďom bez domova, ale aj odborníkov v oblasti tvorby politík a výskumu.

 

1.3.1 Bývanie ako ľudské právo – definícia domova

Bývanie je kľúčovou potrebou každého jednotlivca a každej rodiny. Dostupné a vhodné bývanie dáva rodinám a jednotlivcom možnosť vytvárať domov, je predpokladom bezpečia, rozvoja či možnosti vytvárať dlhodobé väzby so svojím okolím a komunitou.

Ak chceme definovať právo na bývanie, je dôležité vedieť, čo môžeme považovať za domov. Ide iba o materiálnu stránku, teda fyzický priestor štyroch stien, podlahy a strechy, alebo ide o niečo viac?

Odpoveďou na túto otázku sú dve definície domova – Európska typológia bezdomovectva (ETHOS), vytvorená organizáciou FEANTSA pre oblasť tvorby politík a praktické účely, a definícia Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva.

Definícia ETHOS²² definuje negatívne životné situácie, ktoré spôsobujú bezdomovectvo a bytovú núdzu, pričom uvádza tieto situácie - bez strechy, bez bytu, v neistých podmienkach, v nevyhovujúcich podmienkach. Pokrýva teda celú škálu foriem bezdomovectva, od tých najviditeľnejších až po jeho najskrytejšie formy. Definícia zároveň zdôrazňuje tri domény „domova“ – fyzickú (vlastný priestor na bývanie), sociálnu (možnosť prežívať súkromie a žiť vzťahy) a právnu (mať právny titul na užívanie).²³

Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva stanovil právo na adekvátne bývanie ako „právo každého muža, ženy a dieťaťa na získanie a udržanie si bezpečného a istého domova a komunity v ktorom môžu žiť v mieri a v dôstojnosti“²⁴. Definuje tiež osem prvkov práva na adekvátne bývanie: právna istota užívania bývania; finančná dostupnosť; obývateľnosť; dostupnosť služieb, materiálov, zariadení a infraštruktúry; fyzická dostupnosť; lokalita; kultúrna adekvátnosť.²⁵

Domov má teda konkrétne parametre, ktoré musí napĺňať, aby bolo právo človeka na bývanie skutočne naplnené. Aj bývanie v zmysle prístupu Housing First má predstavovať skutočný domov a spĺňať definície ETHOS a OSN. V nijakom prípade nemôže ísť o dočasné bývanie, resp. ubytovanie. Od samotných nájomníkov, resp. užívateľov bývania, sa očakáva plnenie štandardných podmienok spojených s nájmom či užívaním bytov. Človek bez domova si tiež získanie či udržanie bývania nemá „zaslúžiť“ istým správaním alebo napĺňaním špeciálnych očakávaní a podmienok (napr. abstinencia, prípadne podstúpenie liečby), má jednoducho plniť podmienky nájmu ako každý iný nájomca. Na to, aby bol v udržaní si bývania úspešný, je mu poskytovaná flexibilná podpora, pričom sa predpokladá, že klient bude v pravidelnom kontakte s odborníkom, resp. odborným tímom, ktorý mu túto podporu poskytuje.

Aby sa v prístupe Housing First naplnila potreba bývania (na rozdiel od poskytnutia ubytovania) je potrebné, aby napĺňalo tieto parametre: istota nájmu, súkromie, kontrola nad priestorom, pocit bezpečia a istoty, finančná dostupnosť, potrebné vybavenie, dostatočný štandard, a vlastný priestor. Domov sa v prístupe Housing First chápe ako počiatočný bod sociálnej integrácie, priestor bezpečia a predvídateľnosti, stabilita, ktorá zlepšuje efektivitu liečby, možnosť kontroly nad vlastným životom a v neposlednom rade vytvorenie priestoru pre stanovenie priorít v ďalších sférach života.²⁶

Právo na bývanie je pevne ukotvené v medzinárodnom práve ľudských práv, ktoré „požaduje od štátov, vrátane Slovenskej republiky, aby uznali a chránili základný štatút rovnosti všetkých a zároveň zaisťovali, aby všetci mali prístup k podmienkam, aby mohli viesť dôstojný alebo minimálne dobrý život, čo zahŕňa ako ochranu jednotlivca pred vážnou ujmou, tak aj poskytnutie zdrojov a služieb typických pre moderné sociálne štáty. A podmienkou pre dôstojný a dobrý život je aj adekvátne bývanie, ktoré v podobe práva aj nárokovateľné.“²⁷

 

1.3.2 Možnosť voľby a kontrola na strane klientov

Ide o kľúčový princíp, ktorý tvoril základný zlomový bod pri vytvorení modelu organizáciou Pathways to Housing – načúvanie klientovi a jeho potrebám a rešpektovanie jeho názoru. Tento princíp vychádza z názoru potvrdeného praxou, že klient je schopný rozhodnúť sa ako žiť a aké podporné služby s týmto cieľom využívať. S cieľom, aby ľudia bez domova dostali možnosť rozhodovať o svojich potrebách a ich naplnení, je potrebné si uvedomiť, že ich potreby nebude možné naplniť prostredníctvom štandardného balíčka služieb. Kľúčom k porozumeniu potrieb je načúvanie a vnímanie, aký druh pomoci klient potrebuje, vnímanie silných stránok klienta, vyvarovanie sa poučovania a hlavne odolanie pokušeniu myslieť si, že odborný personál rozumie potrebám klienta lepšie, ako klient sám. S cieľom vytvoriť si s klientom vzťah založený na dôvere je zo strany odborníkov je nevyhnutná, úcta, súcitenie, srdečnosť, otvorenosť a porozumenie, či trpezlivosť, rovnako ako schopnosť zanechať predsudky. Cieľom spolupráce s klientom je nájsť vhodnú kombináciu služieb zodpovedajúcu aktuálnym potrebám klienta, vrátane potrebnej liečby v prípade fyzických či duševných zdravotných problémov či konzumácie alkoholu alebo drog. Aj tu má klient situáciu pod vlastnou kontrolou, odborný personál ho však aktívne informuje o možnostiach a povzbudzuje ho k pozitívnym zmenám. Samotná podpora musí byť flexibilná, prispôsobovať sa individuálnym potrebám klienta, uvedomovať si jeho jedinečnosť, rešpektovať jeho silné stránky, podporovať ho v liečbe a aktivizácii, pričom mu ponúka služby, ktoré klient potrebuje. Začiatkom samotného zotavovania je sebaurčenie, umožnenie klientovi mať možnosť voľby a kontroly nad tým, aké služby využíva, pričom ide o neustále hľadanie rovnováhy medzi klientovou potrebou robiť vlastné rozhodnutia a odborným vedením klienta. ²⁸

 

1.3.3 Oddelenie bývania a podpory

Housing First prístup vníma bývanie a podporu oddelene. Ako už bolo uvedené, od klienta sa očakáva, aby dodržiaval podmienky nájmu, resp. užívania bytu rovnako, ako iní nájomníci. Zahŕňa to napríklad včasné platenie nájmu, starostlivosť o priestor bytu alebo spoločných priestorov, či starostlivosť o dobré susedské vzťahy. Čo sa však vyžaduje, je udržiavanie kontaktu s odborným personálom s cieľom poskytnutia podpory na udržanie bývania. Získanie bývania ani jeho udržanie nie je podmienené nastúpením liečby či abstinenciou.  Housing First nevysťahováva klientov, ak nezmenia svoje správanie. K vysťahovaniu dochádza len ak klient porušuje podmienky nájmu. Ani v tomto prípade však klientovi neprestane byť poskytovaná podpora a hľadá sa pre neho vhodná forma bývania. Služby podpory zostávajú v kontakte s klientom aj v prípade ústavnej liečby, či výkonu trestu. Rovnako, ak už klient služby podpory nepotrebuje, neznamená to, že musí opustiť bývanie. Práve naopak, došlo k naplneniu účelu podporných služieb a klient užíva bývanie naďalej, tentoraz už bez podpory. Platí to aj v extrémnych prípadoch, keď bolo klientovi poskytnuté bývanie v špecializovanom kongregovanom bývaní či komunálnom priestore (teda v bytovom dome určenom iba pre klientov Housing First).²⁹

V praxi hľadajú organizácie uplatňujúci prístup Housing First praktické spôsoby, ako zabezpečiť oddelenie bývania a podpory. Na poskytovanie bývania a podpory vytvárajú napr. samostatné organizácie, resp. zabezpečia takéto oddelenie personálne (pracovník zabezpečujúci správu bytov, odborný pracovník/tím zabezpečujúci podporu pre udržanie bývania). Častokrát ide o spoluprácu viacerých partnerov, kde bývanie zabezpečuje mestská samospráva, či iný vlastník nehnuteľností a služby podpory zabezpečujú napríklad mimovládne organizácie špecializujúce sa na sociálne a iné odborné poradenstvo. Formy prevádzkovania bývania organizáciami sa líšia, pričom zahŕňajú celé spektrum vzťahu k bytom od vlastníckych, cez správcovské až po nájomné.

 

1.3.4 Dôraz na zotavenie

„Služba s orientáciou na zotavenie sa zameriava na celkovú životnú spokojnosť (well-being) jednotlivca. To zahŕňa jeho fyzické aj duševné zdravie, úroveň jeho sociálnej podpory (od partnera, rodiny či priateľov) a mieru sociálnej integrácie, teda či je súčasťou komunity a podieľa sa aktívne na spoločenskom dianí.“³⁰ Cieľom je maximálne zotavenie klienta na všetkých úrovniach jeho osoby či vzťahov a zapojenie do života komunity a spoločnosti. Ako už bolo spomenuté, kľúčom je sebaurčenie, rozhodovanie o smerovaní vlastného života, skúsenosť realizácie dôstojnosti, slobody a zmysluplnosti. Dá sa povedať, že služby podpory sprevádzajú klienta v jeho procese „sebazotavenia“.

V tomto kontexte je potrebné mať správne nastavené očakávania. Mnohí klienti budú zápasiť so závislosťami, pričom môže dochádzať k recidívam. Samostatné bývanie, najmä v prípade dlhodobej skúsenosti s bezdomovectvom, môže priniesť pocity izolácie, či zhoršiť stavy depresie. Bude trvať nejaký čas, kým si klienti zvyknú na prostredie, v ktorom žijú, a kým si vytvoria vzťahy so susedmi. Pre niektorých klientov to môže byť prvý skutočný domov, teda môžu potrebovať sprevádzanie a radu ohľadom bývania, úhrad za energie a iné poplatky, či varenia a starostlivosti o domácnosť. Práve tu môže zohrať kľúčovú rolu tzv. peer-support, kde podporu klientovi poskytne človek, ktorý má žitú skúsenosť s rovnakou či podobnou situáciou. Aj zverenie zodpovednosti za určité úlohy, napr. zastupovanie iných klientov programu Housing First voči poskytovateľovi služby, môže byť impulzom a akcelerátorom pozitívnej zmeny. Niektoré programy vytvárajú príležitosti pre klientov Housing First na pravidelné stretávanie sa v denných centrách, ktoré môžu priniesť pocit úľavy a spoločenstva najmä tým klientom, ktorí majú dlhodobú skúsenosť s bezdomovectvom. Veľká časť klientov trpí komplexnou traumou zažitou v detstve, dnes známou ako Adverse Childhood Experiences (ACEs), je teda nevyhnutné rozumieť jej dopadom na zdravie človeka aj v dospelosti a tiež možnostiam ako na ňu reagovať.³¹ Aj samotná skúsenosť bezdomovectva je traumatizujúcou skutočnosťou s rozsiahlymi dopadmi na všetky sféry života človeka, preto vedomosti v tejto oblasti, súcit a postoj služby voči človeku, ktorý prešiel skúsenosťou nie zásadne odlišnou od iných extrémnych skúseností (ako napríklad vojna), sú nevyhnutným predpokladom nie len kvality a odbornosti služby, ktorá má byť klientovi poskytnutá, ale ešte viac vzťahu dôvery, ktorý je nevyhnutným predpokladom akejkoľvek podpory. V USA sa v posledných rokoch rozšíril prístup Trauma-Informed Care (TIC – informovaná starostlivosť v oblasti traumy), ktorý poskytovateľom starostlivosti o ľudí bez domova rozširuje možnosti ich služieb z reakcie na krízu bezdomovectva o možnosť prispieť k dlhodobej liečbe traumatizovaných jednotlivcov.³²

Podpora zotavenia sa zo strany služby realizuje vždy na základe detailného plánu, ktorý musí vychádzať z autentických potrieb klienta, ktorý má v celom procese možnosť voľby a kontroly. Plán tak bude vždy odzrkadľovať predstavy klienta o tom, čo potrebuje, a nie predstavy niekoho iného. Nevyhnutnosťou je teda, ako už bolo zdôraznené, načúvanie klientovi a rešpektovanie jeho voľby. Zároveň je potrebné, aby bol plán zotavenia realistický a podložený, čo už je úlohou odborníkov, ktorí mu poskytujú podporu.³³

 

1.3.5 Harm Reduction

Prístup harm reduction je založený na holistickom prístupe (zameranom na osobu ako celok), ktorý sa usiluje o riešenie všetkých príčin a následkov užívania drog a alkoholu. „Termínom „harm reduction“ sa označujú koncepcie, programy a činnosti smerujúce k minimalizácii škôd súvisiacich s užívaním psychoaktívnych látok u osôb, ktoré nie sú schopné alebo ochotné s týmto užívaním prestať. Určujúcim rysom je skôr dôraz na prevenciu rizík či škôd a zameranie na osoby, ktoré v užívaní drog pokračujú, než na prevenciu užívania drog ako takých.³⁴ Harm reduction ponúka klientom podporu, pomoc a starostlivosť, ale nevyžaduje samotnú abstinenciu od drog a alkoholu. Ide teda o persuasívny prístup, ktorého cieľom nie je nutnosť úplnej eliminácie drog a alkoholu, ale redukcia ujmy, ktorú tieto látky spôsobujú. Ak by prístup Housing First neobsahoval harm reduction, nešlo by o skutočné uplatňovanie bývania ako ľudského práva. Každá podmienka abstinencie by totiž vylučovala z bývania tých, ktorí by úplnú abstinenciu odmietli.³⁵

„Harm reduction sa v Housing First prejavuje v dvoch významoch – po prvé, ľudia ktorí v minulosti zažívali chronické bezdomovectvo a mali problémy s alkoholom alebo drogami, úspešne žijú vo svojich domovoch a po druhé, užívanie drog a alkoholu je stabilizované (v niektorých prípadoch znížené).“ ³⁶

 

1.3.6 Aktívne zapojenie bez donútenia

Prístup aktívneho zapojenia bez donútenia (z amerického termínu active engagement without coercion) je asertívny, avšak v žiadnom prípade nie agresívny spôsob práce s klientmi Housing First. Tento prístup kladie dôraz na pozitívny spôsob zapojenia klientov do služieb Housing First, vďaka ktorému veria, že zotavenie je možné. Klienti sú predovšetkým žiadaní, aby sa konštruktívne pozerali na aspekty svojho správania, ktoré by mohli ohroziť ich vymanenie zo situácie bezdomovectva, či ich zdravie, životnú spokojnosť alebo kvalitu života. V tomto zmysle sa klientom Housing First nikdy nesmie vyhrážať sankciami za spôsob ich správania, najmä v zmysle straty podpory či prístupu k bývaniu ale naopak, zdôrazňuje sa možnosť pozitívnej zmeny a skutočnosť podpory, ktorá je vždy k dispozícii.³⁷

Podpora je poskytovaná dvomi spôsobmi. Prvým spôsobom je intenzívny case management (Intensive case management - ICM), založený na istote podpory a vytvorení spojení medzi klientom a liečbou a podporou zabezpečovanou poskytovateľmi lekárskych, podporných alebo sociálnych služieb. ICM zabezpečuje jeden pracovník (nemusí to byť nevyhnutne sociálny pracovník), ktorý poskytuje priamu podporu a zaisťuje pre klienta prístup k ďalším potrebným službám. Druhým spôsobom je tím asertívnej komunitnej podpory (ACT), alebo iný multidisciplinárny tím, ktorý priamo poskytuje starostlivosť vo všetkých potrebách klienta (vrátane duševného zdravia, závislostí, zlým zdravotným stavom). ACT sa využíva predovšetkým u klientov s veľmi vysokou potrebou podpory. Housing First môže potenciálne fungovať ako zmenšenina sociálneho štátu, ak sám o sebe zabezpečuje všetky potrebné služby.³⁸

 

1.3.7 Individuálne plánovanie

Komplexnosť situácie bezdomovectva si vyžaduje komplexné riešenie situácie konkrétneho človeka. Situácia každého človeka bez domova je špecifická a vyžaduje si riešenie šité na mieru. V prípade prístupu Housing First je kľúčovým nástrojom individuálny plán, ktorý zabezpečuje detailnosť a uľahčuje koordináciu potrebných služieb. Centrom všetkých rozhodnutí a hlavným určovateľom postupu a charakteru využívaných služieb je samotný klient, ktorý musí mať v celom procese zabezpečenú možnosť voľby a kontroly. Je to klient, ktorý vie jediný povedať, ako vidí svoju vlastnú budúcnosť. V tomto prístupe sa klient neprispôsobuje vopred určeným službám, ale služby sa prispôsobujú klientovi  a poskytujú sa mu individuálne podľa jeho potrieb. Cieľom poskytovanej podpory je návrat klienta do bežného života, zároveň je však klientovi umožnené naplniť tento cieľ vlastnou cestou.

Podpora poskytovaná klientovi zahŕňa všetky aspekty jeho života vrátane zdravia a vzťahov. Sociálna integrácia zahŕňa sociálnu podporu, zapojenie do občianskeho života, či prospešnosť spoločnosti. Sociálna integrácia v konečnom dôsledku zlepšuje zdravie a skrze sebaúctu aj celkové životné podmienky klienta.³⁹

Čo sa týka rozsahu, liečba a podpora zhŕňa najmä psychiatrickú pomoc a služby v oblasti duševného zdravia, služby v oblasti liečby drogových a alkoholových závislostí, klinické služby (ošetrovateľská služba, všeobecný lekár, starostlivosť pred nástupom a po prepustení z nemocnice), služby osobnej starostlivosti (stravovanie, opatrovateľské služby), služby pracovnej terapie, služby 24-hodinovej dostupnosti, či rôzne poradenstvo a poskytovanie informácií. ⁴⁰

Sociálna integrácia, na ktorej sa organizačne podieľajú peer-pracovníci alebo zamestnanci služieb Housing First, je zameraná na to, aby klientom umožnila nezávislý život v bežných bytoch v bežných štvrtiach. Klientom sa poskytuje najmä emocionálna a sociálna podpora, podpora v oblasti zapojenia do života komunity, sociálnej podpory od partnera, priateľov a rodiny, zvládania negatívnych vzťahov, problematického, nevhodného a kriminálneho správania, zvládania stigmatizácie, vytvárania štruktúrovanej a zmysluplnej aktivity, prípravy a sprevádzania pri hľadaní a udržaní platenej práce a napokon v oblasti dosahovania ontologického bezpečia (pocit bezpečia, istoty a predvídateľnosti – vedomie, že jedinec vie, kde žije a kam patrí). ⁴¹

 

1.3.8 Flexibilná podpora na tak dlho, ako je potrebné

Podpora v prístupe Housing First je flexibilná v zmysle časového obdobia, v ktorom sa poskytuje, ako aj v zmysle intenzity, obsahu a rozsahu, v akom sa v konkrétnom čase poskytuje. Podpora klienta pokračuje aj v prípade, že stratil bývanie, jej prioritou v danom čase bude najmä zabezpečenie vhodného bývania.

 

1.4 Výsledky prístupu Housing First

Ako bolo uvedené v úvode kapitoly, kľúčovým výsledkom prístupu Housing First, dnes aplikovaným v Severnej Amerike, v Austrálii, na Novom Zélande či štátoch Európskej Únie, je fakt jeho vysokej úspešnosti u ľudí bez domova s vysokou potrebou podpory. Vo väčšine prípadov vyriešia európske programy Housing First bezdomovectvo u 8 z 10 klientov. Príručka Housing First Europe uvádza prehľad konkrétnych projektov realizovaných v európskych mestách s úspešnosťou udržania si bývania na úrovni 74-97%, čo ukazuje, že miera úspešnosti európskych programov Housing First je porovnateľná alebo prevyšuje výsledky zo Severnej Ameriky (tie sa pohybovali na úrovni 80-88%). Naproti tomu, v programoch založených na viacstupňovom systéme, bolo 40-60% ľudí bez domova s vysokou potrebou podpory vyradených alebo program opustilo ešte skôr, ako im bolo bývanie poskytnuté. Aj keď je prístup Housing First veľmi úspešný v ukončovaní bezdomovectva, stále zostáva skupina klientov (5-20%), ktorým prístup Housing First nedokáže zabezpečiť udržateľné vymanenie sa zo situácie bezdomovectva. ⁴²

Od vzniku prístupu Housing First bolo zrealizovaných množstvo výskumov zameraných na jeho evaluáciu. Dôležitosť dôkazov bola pre rozvoj samotného prístupu priam kľúčová – práve vďaka dôkazom o úspešnosti intervencie sa samotný prístup rýchlo rozširoval a získaval podporu nie len u odbornej verejnosti, ale aj naprieč politickým spektrom. Evaluácia Housing First môže byť zameraná na meranie procesu, zisťovanie vernosti princípom ako aj na meranie efektívnosti. Systematické merania tiež prinášajú možnosť pravidelne hodnotiť výsledky prístupu, zvyšovať kvalitu jeho aplikácie v konkrétnom programe, spoznávať jeho limity a obmedzenia a reagovať na nich, zabezpečiť financovanie programu a celkovo podporiť šírenie využívania prístupu.

Výskum porovnávajúci životné zmeny ľudí bez domova s duševnými poruchami, ktorým boli poskytované služby v zmysle prístupu Housing First (konkrétne vo výskumnom demonštračnom projekte At Home/ Chez Soi) a v zmysle tzv. „tradičnej starostlivosti“ (angl. „treatment as usual“) v piatich kanadských mestách ukázali, že Housing First s intenzívnou podporou prinášal klientom pozitívnejšie zmeny (pozitívne zmeny uvádzal dvojnásobok klientov Housing First oproti klientom „tradičnej starostlivosti“), pričom naopak klienti „tradičnej starostlivosti“ uvádzali až štvornásobne vyšší počet negatívnych zmien. Pozitívne faktory zahŕňali najmä stabilné bývanie dobrej kvality, zvýšenú kontrolu užívania návykových látok, pozitívne vzťahy, sociálnu podporu a hodnotné sociálne role. K negatívnym faktorom patrili neisté bývanie, negatívne sociálne kontakty, izolácia, výrazné užívanie návykových látok a beznádej. Výsledky tohto výskumu ukazujú, že klienti tzv. tradičnej starostlivosti naďalej zápasili s bezdomovectvom.⁴³

Výskum realizovaný v štyroch francúzskych mestách zameraný zisťovanie, či nezávislé bývanie s podporou tímov v oblasti mentálneho zdravia a zameraním na zotavenie prinášajú u ľudí bez domova s vážnymi duševnými poruchami zníženie využívania nemocníc a služieb urgentnej starostlivosti, konštatoval zníženie počtu dní hospitalizácie u klientov s nezávislým bývaním a podporou ACT tímu a úsporu na nákladoch spojených so starostlivosťou o takýchto klientov.⁴⁴ Ďalší výskum, tentoraz zameraný na ľudí bez domova so závislosťou na alkohole, realizovaný v Housing First projekte lokalizovanom v Seattle v USA v jedinom bytovom dome (teda nie v tzv. rozptýlenom bývaní), preukázal vysokú mieru udržania bývania po dvoch rokoch (na úrovni 77%), pričom často spomínané rizikové faktory ako alkoholová a drogová závislosť, psychiatrické symptómy či história bezdomovectva, nevyúsťovali do bezdomovectva klientov. Naopak, aktívne pijúci klienti mali vyššiu mieru udržania bývania ako nepijúci klienti.⁴⁵ Jedným z kľúčových parametrov úspechu, v súlade s princípmi Housing First, je poskytovanie podpory klientom prostredníctvom ICM alebo ACM. Ako preukázal výskum zameraný na efektivitu Housing First programu s ICM v etnicky rôznorodej skupine dospelých ľudí bez domova v Toronte (Kanada), v porovnaní z bežnou starostlivosťou, Housing First s ICM môže u klientov zvýšiť stabilitu bývania, komunitné fungovanie a znížiť počet dní spojených s problémami s alkoholom. ⁴⁶

Ako uvádza správa z dvojročného výskumu vo Washingtone, DC zameraného na stabilitu bývania a zotavenie ľudí so skúsenosťou chronického bezdomovectva a duálnou diagnózou, výskum preukázal vysokú mieru udržania bývania u klientov s vážnym znevýhodnením a skúsenosťou chronického bezdomovectva (min. v dĺžke 5 rokov), ktorí majú vysokú mieru potreby služieb (udržanie bývania na úrovni 97% po prvom roku, 84% po druhom roku). Preukázal tiež výrazné zníženie psychiatrických symptómov u klientov s vysokou mierou stresu v prvom roku, výrazné zníženie užívania alkoholu a zníženie dopytu po intenzívnych podporných službách.⁴⁷

Ako ukazujú výskumy, v diskusii zameranej na typ bývania (rozptýlené bývanie vs. bývanie na jedinom mieste), programové odlišnosti nevyhnutne neznamenajú, že uplatnenie prístupu Housing First stráca jasnosť. Naopak, poskytovatelia služieb pre ľudí bez domova prispôsobujú model tak, aby zodpovedal lokálnym výzvam a potrebám, čo vyúsťuje do variácií viditeľných v rôznych programoch a mestách.⁴⁸

 

1.5 Je prístup Housing First prenositeľný aj na Slovensko a môže prinášať podobné výsledky?

Štúdie zamerané na efekty využívania prístupu Housing First v celom spektre jeho aplikácií pribúdajú a dávajú stále viac a stále presnejších odpovedí na množstvo otázok. Ukazuje sa však, že pri dodržaní základných princípov Housing First je možné ho variovať tak, aby odpovedal na miestne potreby a výzvy, kultúrny kontext, či finančné možnosti. Zmenou paradigmy je totiž samotná zmena prístupu k človeku s traumatizujúcou skúsenosťou bezdomovectva, čeliacemu chabému zdraviu, duševným chorobám či závislostiam, extrémnemu vylúčeniu a stigmatizácii, a ďalším okolnostiam, ktoré ho vylučujú a vytláčajú na okraj spoločnosti. Pleace a Brethertonová navrhujú typológiu Housing First služieb ako rámec, v rámci ktorého je možné testovať jednotlivé programy s cieľom zistiť vernosť princípom tohto prístupu a silu dôkaznej základne. Príkladný program Housing First  podľa autorov musí klientovi umožňovať voľbu, poskytovať intenzívnu podporu (ACT/ICM), byť zameraný na ľudí so skúsenosťou chronického bezdomovectva, využívať rámce harm reduction, umožňovať otvorený, časovo neobmedzený prístup k podporným službám a oddeľovať bývanie od poskytovania podpory (najmä v zmysle nezávislosti bývania na podmienke liečby).⁴⁹ „Housing First prístup je, na základe aktuálnych poznatkov, ďalej rozšíriteľný. Zdá sa tiež, že služby, ktoré nasledujú základnú filozofiu a operačné princípy Housing First, dosahujú podobne vysoké úrovne efektivity v ukončovaní chronického bezdomovectva. V kontexte EU je to dôležité, pretože to robí koncept Housing First potenciálne adaptabilným na rôzne kontexty.“⁵⁰ Ako ďalej uvádzajú Pleace a Brethertonová, Housing First vo vysokej miere ukončuje bezdomovectvo, a to znamená, že je potrebné zvážiť ho ako kľúčovú stratégiu na zníženie chronického bezdomovectva v EÚ.⁵¹

Oproti dlhoročnej a intenzívnej diskusii na medzinárodnom fóre a v západných krajinách, je téma bezdomovectva na Slovensku ešte stále vnímaná ako okrajová. Mimovládne organizácie poskytujúce služby ľuďom bez domova, rodinám aj jednotlivcom, však v praxi zaznamenávajú nie len nárast počtu klientov, ale aj nárast komplexnosti ich potrieb. Špecifickou skupinou ľudí bez domova sú osoby  s komplexnými potrebami, pričom je veľmi ťažké odhadnúť ich počet a presnejšie definovať ich potreby. Je to dôsledkom vážnejšieho faktu – na Slovensku v súčasnosti neexistuje pravidelné zisťovanie zamerané na ľudí bez domova, pričom nie sú ani známe presné údaje o veľkosti skupiny ľudí bez domova, prípadne skupiny ľudí v niektorej z kategórií ETHOS typológie bezdomovectva a vylúčenia z bývania.⁵² Situácia ľudí bez domova s komplexnými potrebami je tak súčasťou celkovej situácie ľudí bez domova, ktorá si vyžaduje komplexné a systémové riešenie zamerané na prevenciu a ukončovanie bezdomovectva. Jeho základom a nevyhnutným predpokladom je vytvorenie národnej koncepcie, ktorá vyhodnotí aktuálnu situáciu a zadefinuje potrebné opatrenia.⁵³ Ako uvádza Pleace a Brethenová vyššie, je potrebné zvážiť Housing First prístup ako kľúčovú stratégiu na ukončovanie chronického bezdomovectva. Nadviazalo by sa tak na iniciatívy mimovládnych organizácií, ktoré sa už pokúšajú o aplikáciu Housing First prístupu v rôznych variáciách vo svojich pilotných projektoch v lokálnom kontexte⁵⁴ a majú výsledky, ktorými môžu prispieť do diskusie o potrebných krokoch. Práve využitie Housing First prístupu môže byť generátorom zmeny a kľúčovou stratégiou na ukončovanie bezdomovectva ľudí bez domova s komplexnými potrebami, ktorí sú jednou z najzraniteľnejších a najvylúčenejších skupín ľudí bez domova aj na Slovensku.

 

Autor: JUDr. Alena Vachnová (Teologická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku)

 

Literatúra

• COLLINS, S. E. – MALONE, D. K. – CLIFASEFI, S. L. Housing Retention in Single-Site Housing First for Chronically Homeless Individuals With Severe Alcohol Problems. In: American Journal of Public Health [online]. 2013, roč. 103, č.S2, s. 269-274. 12.2013 [cit. 13-08-2019]. DOI: 10.2105/AJPH.2013.301312.
• FEANTSA. ETHOS – European Typology of Homelessness and Housing Exclusion [online]. [cit. 13-08-2019]. Dostupné na internete: <https://www.feantsa.org/download/en-16822651433655843804.pdf>.
• GEBERY, D. Odhady počtov ľudí bez domova. In: ONDRUŠOVÁ, D. ed.  Ľudia bez domova: príprava a realizácia empirického výskumu, analýza nástrojov prevencie a riešenia bezdomovectva [online]. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny, 2015, s. 43-57. [cit. 20-08-2019]. Dostupné na internete: <https://www.ceit.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2015/Ondrusova/vu_ludia_bez_domova.pdf>.
• HOPPER. E. K. – BASSUK, E. L. – OLIVET, J. Shelter from the Storm: Trauma-Informed Care in Homelessness Services Settings. In: The Open Health Services and Policy Journal [online]. 2009, č. 2, s. 131-151. 17.09.2009 [cit. 19-08-2019]. Dostupné na internete:<http://www.traumacenter.org/products/pdf_files/shelter_from_storm.pdf> .
• HOUSING FIRTS EUROPE. [cit. 13-08-2019]. Dostupný na internete: <https://housingfirsteurope.eu/>.
• CHEN, P. Housing First and Single-Site Housing. In: Social Sciences [online]. 2019, roč. 8, č. 129, s. 1-10. 24.04.2019 [cit. 20-08-2019]. DOI: 10.3390/socsci8040129.
• INTERANTIONAL HARM REDUCTION ASSOCIATION. Co je “harm reduction”? Stanovisko Mezinárodní asociace pro harm reduction (IHRA) [online]. Apríl 2010. [cit. 19-08-2019].  Dostupné na internete: <https://www.hri.global/files/2010/06/01/Briefing_What_is_HR_Czech.pdf>.
• MATIAŠKO, M. – BEŇOVÁ, N. Právo na bývanie [online]. SOCIA – Nadácia na podporu sociálnych zmien, 2018. [cit. 19-08-2019].  ISBN: 978-80-89851-17-1. Dostupné na internete: <https://www.socia.sk/wp-content/uploads/2018/12/Pravo-na-byvanie_final_web.pdf>.
• MINISTERSTVO ZDRAVOTNÍCTVA SR. Aktualizácia Národného programu duševného zdravia a Plán realizácie úloh Národného programu duševného zdravia na obdobie rokov 2017 - 2018 [online]. 2017[cit. 13-08-2019]. Dostupné na internete: <https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/-/SK/dokumenty/LP-2017-836>.
• MOSER JONES, M. Creating a Science of Homelessness During the Reagan Era. In: The Milbank Quarterly. A Multidisciplinary Journal of Population Health and Health Policy. [online]. 2015, roč. 93, č.1, s. 139-178. 05.03.2015 [cit. 13-08-2019]. DOI: 10.1111/1468-0009.12108.
• NADÁCIA DEDO. Starostlivé bývanie. [cit. 20-08-2019]. Dostupný na internete: <https://nadaciadedo.sk/#projekty>.
• NATIONAL HEALTH CARE FOR THE HOMELESS COUNCIL. Homelessness and Adverse Childhood Experiences. The Health and Behavioral Health Consequences of Childhood Trauma [online]. Fact Sheet, February 2019 [cit. 19-08-2019]. Dostupné na internete: <https://nhchc.org/wp-content/uploads/2019/08/aces-fact-sheet-1.pdf>.
• NELSON, G. et.al. Life Changes Among Homeless Persons With Mental Illness: A Longitudinal Study of Housing First and Usual Treatment. In: Psychiatric Services [online]. 2015, roč. 66, č. 6, s. 592-597. 17.02.2015 [cit. 20-08-2019]. DOI: 10.1176/appi.ps.201400201.
• ONDRUŠOVÁ, D. – FICO, M. Podkladový materiál koncepcie prevencie a riešenia bezdomovectva na národnej úrovni [online]. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny, 2018. [cit. 20-08-2019]. Dostupné na internete: <https://www.ceit.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2018/Ondrusova/podkladovy_material_koncepcie_ondrusova_2018.pdf>.
• OZ PROTI PRÚDU. Program Bývanie. [cit. 20-08-2019]. Dostupný na internete: <https://www.notabene.sk/?byvanie>.
• OZ VAGUS. Housing Cverna. [cit. 20-08-2019]. Dostupný na internete: <https://www.vagus.sk/housing-first-cverna/21/o-programe/>.
• PADGETT, D. K. ‘There’s no Place like (a) Home’: Ontological Security among Persons with a Serious Mental Illness in the United States. In: Social Science and Medicine [online].  2007, roč. 64, č. 9, s.1925-1936. 13.03.2007 [cit. 13-08-2019]. DOI:10.1016/j.socscimed.2007.02.011.
• PATHWAYS HOUSING FIRST. [cit. 13-08-2019] Dostupný na internete: <https://www.pathwayshousingfirst.org/>.
• PLEACE, N. – BRETHERTON, J. The Case for Housing First in the European Union: A Critical Evaluation of Concerns about Effectiveness. In: European Journal of Homelessness [online]. 2013, roč. 7, č. 2, s. 21-41. [cit. 13-08-2019]. ISSN 2030-3106. Dostupné na internete: <https://www.feantsaresearch.org/download/np_and_jb2687551474794273246.pdf>.
• PLEACE, N. – QUILGARS, D. Improving Health and Social Integration through Housing First. A Review [online]. FEANTSA, 2013. [cit. 19-08-2019]. Dostupné na internete: <https://housingfirstguide.eu/website/wp-content/uploads/2016/03/improving_health_and_social_integration_through_housing_first_a_review.pdf>.
• PLEACE, N. Europská příručka Bydlení především (Housing First Guide) [online].Vydanie prvé. Praha: Úrad vlády ČR – Sekce pro lidská práva, 2017. [cit. 13-08-2019]. ISBN 978-80-7440-159-6. Dostupné na internete: <https://housingfirsteurope.eu/assets/files/2017/05/housing-first-guide-czech.pdf   https://www.pathwayshousingfirst.org/>.
• STERGIOPOULOS, V. et al. Effectiveness of Housing First with Intensive Case Management in an Ethnically Diverse Sample of Homeless Adults with Mental Illness: A Randomized Controlled Trial. In: PLOS ONE [online].  s. 1-21. 15.07.2015 [cit. 20-08-2019]. DOI: 10.1371/journal.pone.0130281.
• TINLAND, A. et.al. Effectiveness of a Housing Support Team Intervention with a Recovery-oriented Approach on Hospital and Emergency Department Use by Homeless People with Severe Mental Illness: A Randomized Controlled Trial. In: The Lancet [online]. 29.7.2019 [cit. 13-08-2019]. Dostupné na internete: <https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=3417890>.
• TSEMBERIS, S. – KENT, D. – RESPRESS, Ch.  Housing Stability and Recovery Among Chronically Homeless Persons With Co-Occuring Disorders in Washington, DC. In: American Journal of Public Health [online].  2012, roč. 102, č. 1, s. 13-16. 12.2017 [cit. 20-08-2019]. DOI: 10.2105/AJPH.2011.300320.
• TSEMBERIS, S. Housing First: Sam Tsemberis at TEDx Moses Brown School [video].  04.05.2012 [cit. 13-08-2019] Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=HsFHV-McdPo>.
• UNITED NATIONS. THE OFFICE OF THE HIGH COMMISSIONER FOR HUMAN RIGHTS. The Right to Adequate Housing Toolkit [online]. [cit. 13-08-2019]. Dostupné na internete: <https://www.ohchr.org/en/issues/housing/toolkit/pages/righttoadequatehousingtoolkit.aspx>.
• WORLD HEALTH ORGANIZATION. Preamble to the Constitution of WHO as adopted by the International Health Conference, New York, 19 June - 22 July 1946; signed on 22 July 1946 by the representatives of 61 States. In: Basic Documents [online].  Vydanie 48. Ženeva: 2014, WHO Press. 2014 [cit. 13-08-2019]. ISBN 978-92-4-165048-9. Dostupné na internete: <https://www.who.int/governance/eb/who_constitution_en.pdf>.  
• WORLD HEALTH ORGANIZATION. Promoting mental health: concepts, emerging evidence, practice (Summary Report) [online].  Ženeva: 2004. World Health Organization; 2004 [cit. 13-08-2019]. ISBN 92-4-159159-5. Dostupné na internete: <https://www.who.int/mental_health/evidence/en/promoting_mhh.pdf>.