Metódy sociálnej práce

Vybrané prístupy a metódy sociálnej práce s ľuďmi s duševnými poruchami

 

Pri sociálnej práci s ľuďmi s duševnými poruchami je možné využívať viacero metód, techník či prístupov. Predstavíme si päť vybraných prístupov a metód, pričom budeme vychádzať aj z nášho výskumu, ktorý sme realizovali s pracovníkmi zo sociálnych zariadení primárne zameranými na ľudí s duševnými poruchami na Slovensku a v Českej republike. Výskumnú vzorku tvorilo 5 slovenských a 13 českých organizácií či služieb, vo výsledkoch sú označovaní ako P1-P18.¹

 

1.1 Multidisciplinarita

Multidisciplinárny tím je založený na myšlienke spolupráce špecialistov a koordinácie postupov. Nejedná sa o hierarchický systém. Zástupcovia jednotlivých profesií do tímu vnášajú svoje špecifické znalosti a spolupracujú s ďalšími inštitúciami a s osobami, ktoré sú súčasťou klientovej sociálnej siete.²

Multidisciplinárny tím môžu tvoriť psychiatri, zdravotné sestry, ošetrovatelia, psychológovia, sociálni pracovníci, ergoterapeuti, arteterapeuti, muzikoterapeuti, liečební pedagógovia atď.³

Tímová spolupráca nie je jednoduchá, je ovplyvnená ochotou členov tímu k spolupráci a tým, ako sú členovia tímu vnímaní klientmi, prípadne ďalšími poskytovateľmi služieb. Vedúci tímu si musí byť vedomý týchto faktorov, zároveň je jeho zodpovednosťou skĺbiť pochopenie a vedenie, koordinovať všetky aktivity tak, aby maximálne prospievali klientovi.⁴

Mať multidisciplinárny tím je veľkým prínosom pre klientov aj samotných pracovníkov organizácie. Môžu sa vzájomne dopĺňať a klientom tak poskytovať komplexné služby. Zariadenia, kde sú multidisciplinárne tímy majú s nimi pozitívne skúsenosti. Mať multidisciplinárny tím je v službe ľuďom s duševnými poruchami veľmi dôležité. Klientom sa tak venuje tím zložení zo sociálnych pracovníkov, zdravotných sestier, psychiatrov, psychológov a peer konzultantov.V niektorých tímoch majú aj právnika ako externého spolupracovníka. Podstatou multidisciplinárnych tímov je snaha ponúknuť klientom čo najkomplexnejšie spektrum služieb, ktoré by v rámci rehabilitačného procesu mohli potrebovať. „V tíme nás je 22, pričom je 6 sociálnych pracovníkov, 10 zdravotných sestier, 2 peer konzultanti, 2 psychológovia (na ½ úväzky), 1 psychiater a 1 zo sociálnych pracovníkov je špecializovaný adiktológ (niektorí klienti majú diagnózu spojenú s užívaním návykových látok). Členom tímu je aj pracovný konzultant, ktorý sa pohybuje na trhu práce a na základe zákazky našich klientov sa im snaží nájsť zamestnanie.“ (P8).„V našom tíme, ja som tu 6 rokov a od pôvodného modelu, keď sme boli len sociálni pracovníci, sme postupne začali priberať zdravotný personál, najskôr to boli sestričky, potom lekári a psychológovia. Boli sme len sociálny tím a zdravotnou oblasťou sa nám rozšírili obzory i možnosti. Klienti niekedy nie sú schopní sami si vybaviť zdravotné veci, je to zložité. Zdravotnú sestru niekedy skôr pustia než sociálneho pracovníka. Klienti sa k tomu stavajú inak. Napr. čo sa týka hygieny, starostlivosti o sebe. I sociálny pracovník má základy fyzickej starostlivosti, ale je to iné. Máme radosť, ani som to nečakala, že to bude mať až taký pozitívny dopad.“ (P6).

Dôležitá je jednota tímu, majú sa stanoviť pravidlá a celý tím musí ich jednotne dodržiavať. Klient nemá hľadať pracovníka, u ktorého mu niečo prejde. Case manažér stanovuje klientovi hranice, oznámi ich na tímovej porade a potom ich všetci majú dodržiavať voči danému klientovi. Pravidlá sú individuálne od klienta ku klientovi s prihliadaním na diagnózy.

Sociálny pracovník prináša do tímu svoju kvalifikáciu pre prácu s ľudskými vzťahmi a so sociálnymi podmienkami, ktoré ovplyvňujú schopnosť klientov napĺňať svoje životné ciele a uskutočňovať plány.⁵ Úlohou sociálnych pracovníkov je poskytovať klientovi dostatok informácií a kontaktov v súvislosti s aktuálnou situáciou – vysvetliť systém zdravotnej a sociálnej starostlivosti, vrátane informácií o finančných možnostiach (vybavenie invalidného dôchodku, zamestnávania v chránených podmienkach a pod.), poskytnúť informácie o možnostiach starostlivosti (kontakty na zariadenia a inštitúcie, ktoré môžu pomôcť v konkrétnej situácii – rehabilitácia, domáca starostlivosť, rekvalifikácia, právna pomoc a pod.).⁶

Súčasťou tímu sú aj zdravotné sestry, nakoľko mnohí klienti majú zanedbané aj somatické zdravie. Zdravotné sestry ich odprevádzajú k lekárom, objednávajú ich, dohliadajú na termíny u lekárov či dávkovanie liekov. Sú klienti, ktorí nedokážu nikam ísť, alebo len s veľkým úsilím, tak vtedy zdravotná sestra môže zakročiť. Klienti majú niekedy predpísanú depotnú liečbu (depot znamená depotnú injekciu obsahujúcu antipsychotiká, ktoré sú podávané injekčne a podľa toho, v akej dávke a komu sa dávajú, tak fungujú 14 dní, 3 týždne, mesiac). Depot je vhodný pre ľudí, ktorí lieky veľmi neužívajú, alebo zabúdajú, alebo nechcú. A tak dostanú injekciu, kde sa látka pozvoľne uvoľňuje a nemusia užívať klasické tabletky každý deň. Takže niektorí klienti môžu aj niekoľko rokov fungovať len na injekciách. A práve depotnú liečbu dokáže zabezpečiť aj zdravotná sestra z tímu. Depot na konkrétny liek predpisuje psychiater a podať ho môže aj zdravotná sestra v domácnosti klienta.

V niektorých organizáciách súčasťou multidisciplinárneho tímu sú aj pracovní konzultanti. Pracovný konzultant, je človek, ktorý sa pohybuje na trhu práce a na základe potrieb klientov im hľadá vhodné zamestnanie. Z jeho pozície je to veľa práce nie len s klientmi ale najmä so zamestnávateľmi. Aktívne vyhľadáva zamestnávateľov, hovorí s nimi o tom, s akou cieľovou skupinou pracuje. Aktívne sa snaží vyvrátiť mýty, aby ľudia boli schopní duševne chorých klientov zamestnať. „V našom tíme pracuje aj pracovná konzultantka, lebo si myslíme, že práca je jedna z najdôležitejších vecí. Tak sme si povedali, že potrebujeme takého človeka priamo v tíme. Pracovná konzultantka sa zameriava len na hľadanie zamestnania pre klientov na otvorenom pracovnom trhu aj na chránenom pracovisku.“ (P6).

Dôležitým členom multidisciplinárneho tímu môžu byť aj peer konzultanti. Peer konzultant je pracovník s vlastnou skúsenosťou s duševným ochorením. Učí klientov, ako žiť s duševnou poruchou, dodáva im nádej na kvalitný život navzdory ochoreniu. „Peer pracovníci robia niečo medzi sociálnym pracovníkom a psychológom na takej kamarátskej rovine, sú pre klienta vzorom a motiváciou. Sú to stabilizovaní ľudia a sú schopní práce. Určite majú aj vlastnú pomoc. V tíme majú znížené úväzky.“ (P17).

 

1.2 Terénna sociálna práca

Terénna sociálna práca ponúka pomoc v prirodzenom prostredí klienta a môže klientom pomôcť, aby sa nedostali do inej starostlivosti, ktorá môže vyvolať aj negatívne následky. Terénna sociálna práca môže upozorniť na vznik problémov, zmobilizovať sily na ich riešenie, odhaliť možnosti pomoci už pri zárodku problému.⁷

„Terénna forma sociálnej služby sa poskytuje fyzickej osobe v jej prirodzenom sociálnom prostredí alebo v jej domácom prostredí.“⁸ Miestom pôsobenia terénnych sociálnych pracovníkov môže byť rodinné prostredie, inštitúcia (napr. psychiatrická nemocnica) či verejný priestor (napr. ulica, park, bar).⁹

Terénni sociálni pracovníci chodia s ďalšími členmi multidisciplinárnych tímov za klientmi domov. Má to viacero výhod. Jednou z nich je, že niekedy klient nedokáže sám prísť do zariadenia, a nebyť terénnej služby, nedostalo by sa mu potrebnej pomoci. Ďalšou z preferovaných výhod je, že klient sa učí fungovať v bežných prirodzených podmienkach a nie je to pre neho stigmatizujúce, ako pobyt v nejakej inštitúcii. Prednosťou terénnej sociálnej práce je aj to, že u klienta odbúrava strach z pracovníkov. „Do kancelárie pri ambulantnej forme služby príde klient často v strachu. Avšak ak pracovník ide za klientom domov do jeho prirodzeného prostredia, tak tam je na návšteve, klient je vo svojom, cíti sa v bezpečí, povie viac, je to iné, najmä pri práci s rodinou. Práca v teréne je veľmi dôležitá, mala by byť povinná. Inak sa klient správa a rozpráva.“ (P7).

V rámci terénnej sociálnej práce chodia pracovníci aj do nemocníc, kde nadväzujú kontakty s dlhodobo hospitalizovanými pacientmi, aby po prepustení mali nadväznosť ďalších služieb vo svojej komunite.

V rámci terénnej sociálnej práce pracovníci vykonávajú rôzne aktivity. Cez sociálne poradenstvo, nácvik bežných domácich činností, doprovod na úrady a k lekárom, nácvik vecí, z ktorých má klient strach až po rozhovory spojené s ventiláciou.

Súčasná terénna práca by mala byť aj prácou so spiritualitou jednotlivca. Je potrebné nezabúdať, že pri tejto práci je potrebné pracovať s klientom na úrovni bio-psycho-sociálno a spirituálnej.¹⁰

 

1.3 Sociálna rehabilitácia

Dôležitým nástrojom integrácie ľudí so zdravotným znevýhodnením do spoločnosti je sociálna rehabilitácia.¹¹ Zákon o sociálnych službách definuje sociálnu rehabilitáciu ako „odbornú činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti fyzickej osoby rozvojom a nácvikom zručností alebo aktivizovaním schopností a posilňovaním návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách s maximálnym využitím prirodzených zdrojov v rodine a komunite.“¹² Služba poskytovaná formou terénnych alebo ambulantných služieb obsahuje tieto základné činnosti: nácvik zručností pre zvládanie starostlivosti o vlastnú osobu, sebestačnosti a ďalších činností vedúcich k sociálnemu začleneniu, sprostredkovanie kontaktu so spoločenským prostredím, výchovné, vzdelávacie a aktivizačné činnosti, pomoc pri uplatňovaní práv, oprávnených záujmov a pri obstarávaní osobných záležitostí.¹³

K sociálnej rehabilitácii patrírozvoj samostatnosti klienta nácvikom praktických zručností. Ide o zručností, ktoré sú nevyhnutné pre samostatnejšie fungovanie klienta v domácom prostredí: ako je jednoduchá príprava jedál, starostlivosť o hygienu, upratovanie, nakupovanie, hospodárenie s financiami, cestovanie v MHD a pod. „Mali sme projekt, kde sme klientov učili orientovať sa na MHD zastávkach a cestovať s MHD. Spolu s dobrovoľníkmi nacvičovali nástup do MHD, sledovanie zastávok a aj výstup z MHD. Teraz už keď ideme napr. na koncert, kde chodíme často, už tam poznajú zastávky a nemajú problém prísť na miesto aj sami.“ (P1). V zariadeniach podporovaného bývania nacvičujú sociálni pracovníci priamo s klientom zručností potrebné pri samostatnom bývaní. „Počas pracovnej doby pracovníci pomáhajú klientom pri sebaobslužných úkonoch, úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri obnove základných sociálnych aktivít.“ (P4).

Súčasťou sociálnej rehabilitácie je tréning pracovných zručností. „Dôležitým cieľom klientov, ktorí chodia do rehabilitačného strediska, je pripraviť sa na prácu tak, aby sa čo najviac boli schopní integrovať do riadneho pracovného procesu. K tomu patrí aj rozvoj základných životných zručností ako rozvoj jemnej motoriky, cvičenie pozornosti, práca v tíme, či zvyšovanie sebavedomia.“ (P4).

Sociálna rehabilitácia je aj prostriedkom kformovaniu denného režimu. Mnohí ľudia s duševnou poruchou, ktorí sú na invalidnom dôchodku, dlhodobo už nepracujú a berú lieky, tak majú problém s časovým nastavením dňa. Niekedy sú zvyknutí celý deň len preležať pri TV, alebo vstávať neskoro. A práve denné zariadenia im slúžia k formácii ich denného režimu. „Už len to im pomáha, že ráno vstane a príde tu, a to pravidelne a v rovnakom čase.“ (P3) „Pre niektorých je úspech už len to, že prídu k nám. Je dobré, že má kde prísť a je aktívny na nejaký čas, pretože ak to tak nie je, tak klient upadá. Sú také prípady, máme, že tí ľudia k nám prišli z úplnej izolácie, že ani z domu nevyšli a prišli tu s rodičmi a aj chodili tu s rodičmi, ich stále odprevádzali. A postupom času sa vyšvihli, že dokážu prísť aj sami a zapojiť sa tu do činnosti.“ (P2).

Sociálna rehabilitácia sa zameriava aj narozvoj sociálnych zručností.Ide o sociálne zručnosti ako je empatia, asertivita, komunikácia, konštruktívne riešenie konfliktov či osvojenie si pravidiel spoločenského správania.

 

1.4 Case manažment

V tradičnom lôžkovom zariadení sú potreby pacientov (liečba, bývanie, voľný čas a pod.) zabezpečované jedným zdrojom – inštitúciou. Štruktúra a koordinácia starostlivosti sú pevne dané a sú pre väčšinu pacientov rovnaké. Odchod dlhodobo chorých z nemocníc (deinštitucionalizácia) umožnil pracovať s klientmi podľa ich individuálnych potrieb. Zároveň bolo nutné zabezpečiť prepojenosť služieb, nadväznosť poskytovanej starostlivosti a ich koordináciu. To prinieslo rozvoj postupov označovaných ako prípadové vedenie (case management) duševne chorých (v USA 70. roky 20. storočia, v Anglicku  80. roky).¹⁴

Prípadové vedenie (case manažment) je prístup, ktorý má napomôcť lepšej koordinácií poskytovania služieb vo fragmentovanom systéme starostlivosti. Ide o špecifickú metódu komunitnej práce, ktorá spočíva v koordinácii starostlivosti pre klienta jedným kľúčovým pracovníkom. Case manažment vychádza z princípu zachovania kontinuity psychiatrickej starostlivosti a sociálnych služieb. Cieľom je umožniť ľuďom trpiacim duševnou poruchou život v ich vlastnom prostredí, mimo psychiatrické zariadenia. Zahŕňa časovo obmedzené plánovanie pomoci jednotlivcovi alebo rodine v komplexných problémových situáciách. Pretože tieto situácie môžu byť len zriedka uspokojené ponukou jedného pracoviska, vyžadujú plánovanie a realizáciu pomoci nasadením viac druhov služieb. Obsahuje naviazanie kontaktu s klientom, zhodnotenie stavu, sprostredkovanie služby, ukončenie práce a evaluáciu.¹⁵

Case manažér poskytuje služby (nácvik zručností, zvládanie denných problémov, vytváranie klientovej podpornej sociálnej siete), vytvára s klientom dlhodobý vzťah, podporuje klientovu identifikáciu so sebou a internalizáciu prospešných postojov a schopnosti.¹⁶

Case manažér je kľúčová osoba nielen pre klienta, ale aj pre celý systém poskytovanej starostlivosti, je koordinátorom práce tímu a zodpovedá za vytvorenie, aktualizáciu a realizáciu plánu starostlivosti. Jeho úlohou je to, aby klient využíval zo systému dostupné komunitné služby, a jednotlivé organizácie a pracovníci zaisťujúci túto starostlivosť navzájom spolupracovali a informovali sa. Má zaistiť, aby starostlivosť nebola chaotická, bez poriadku a zmyslu a klient systém sociálnej starostlivosti zneužíval. Prípadový manažér jednak koordinuje starostlivosť o klienta medzi niekoľkými potrebnými poskytovateľmi podľa jeho individuálnych potrieb, jednak poskytuje aj priamu podporu klientovi, najmä v jeho vlastnom prostredí. K niektorým jeho špecifickým povinnostiam patrí zaistenie plynulého prechodu z lôžka do domáceho prostredia a účasti chorého človeka v komunitných programoch v mieste bydliska. Rolu prípadového manažéra môžu zastávať rôzni profesionáli v starostlivosti o duševné zdravie, najčastejšie sú to sociálni pracovníci a psychiatrické sestry.¹⁷

Case manažér musí dobre poznať históriu, súčasnú situáciu klienta, situáciu jeho okolia, životné podmienky a komunitné zdroje. Prostredníctvom týchto znalostí sa mu podarí ústne zdeľované či nepriamo vyjadrené priania klienta previesť do formy súboru zdravotno-sociálnych potrieb, ktorých naplnenie potom môže byť cieľom spoločnej práce.¹⁸

Každý klient má svojho case manažéra, ktorý je pre neho kľúčovou osobou. „Každý klient má case manažéra – je viac ako len kľúčový pracovník. Kľúčový pracovník sa zameriava na sociálnu oblasť, pričom case manažér je akoby sprievodca a rieši všetko.“ (P13).

Case manažér je akoby sprievodca životom (je to o vzťahoch), tiež odbremeňuje rodinu (klient „hádže“ problémy na pracovníka, nie na rodinu), predstavuje kontinuitu (aj na celý život). Case manažér využíva rôzne metódy práce, od klasických ako nácvik sociálnych zručností, až po kreatívne ako je behanie či plávanie.

Ku každému klientovi sa hľadá pracovník – podľa osobnostných vlastností, nevnucujú sa, pretože si nie každý musí osobnostne sadnúť. Na jedného pracovníka je približne 15 klientov (záleží aj od časovej náročnosti, ktorú vyžaduje klientov stav).

Pri case manažmente je aj spolupracujúci pracovník, to znamená, že ak by niektorý case manažér dlhodobo ochorel, tak spolupracujúci pracovník si udržuje informácie o klientovi. V prípade potreby je schopný zastúpiť case manažéra. Zastupiteľnosť by mala byť všeobecná, ale tento zastupujúci by mal mať viac informácií o danom klientovi. „Mávame ešte porady, kedy sa bavíme o všetkých klientoch, takže sa snažíme, aby všetci členovia tímu poznali všetkých klientov. Máme 170 klientov. Nie vždy sa to podarí. Ale z tých 170 vždy budú ľudia, ktorí nie sú často v kríze. Preto do elektronického programu na tabuľu dávame aj nových klientov a nechávame 14 dní, aby každý deň prebehli poradou a všetci pracovníci o nich vedeli. Robíme to aj z toho dôvodu, že zdravotnícky personál pracuje na smeny a pokrýva aj nočné smeny tu. Sociálni pracovníci majú klasický 8-hodinový pracovný čas od pondelka do piatku. Zdravotníci sú len 2 na dennej a 1 na nočnej. Takže nových klientov nechávame dlhšie, aby sa informácie dostali ku všetkým aj zdravotným sestrám. Keď sme si istí, že už všetci poznajú klienta, vedia, o koho ide, tak ho môžeme z elektronickej tabule dať preč, ak už nie je potrebné, aby tam ďalej bol ako nový klient.“ (P8).

 

1.5 Recovery

Cieľom modernej starostlivosti o ľudí s duševným ochorením nie je len zníženie intenzity symptómov choroby alebo ich eliminácia. Dôležitou úlohou je zvýšenie funkčnej kapacity u týchto ľudí a nájsť ich uspokojivé miesto v spoločnosti. Tento proces bol v posledných desaťročiach označený ako tzv. zotavenie či úzdrava (recovery). Ide o dlhodobý proces či cestu zlepšovania zdravotného stavu a osobnej premeny, ktorá umožňuje človeku s ťažkosťami spôsobenými duševnou poruchou žiť zmysluplný život v spoločenskom prostredí podľa vlastného výberu a usilovať o plné využitie osobného potenciálu.¹⁹

Úzdravou rozumieme prijatie seba, významu a zmyslu života, ktorý presahuje limity ochorenia, zvládanie choroby a adaptáciu seba samého na ochorenie.²⁰

Rehabilitačné chápanie zotavenia je zamerané subjektívnejšie na klienta a na proces a dá sa mu chápať ako úspešná životná adaptácia a dosiahnutie plnohodnotného života pri trvajúcej duševnej chorobe, ide o subjektívny pocit cennosti života. Úzdrava je proces, nie konečný bod.²¹

Prístup recovery (zotavenie) je spôsob, ako žiť spokojný a prínosný život napriek duševnému ochoreniu. Aj napriek ochoreniu, ktoré človek má, má žiť plnohodnotný život v interakcií s ostatnými ľuďmi. Recovery znamená, že pracovník vedie klienta k tomu, aby vykonával bežné aktivity navzdory svojej chorobe. Znamená, že nemá sa stiahnuť „do svojej ulity“ a izolovať sa, ale hľadať zamestnanie prispôsobené chorobe, bývať samostatne, v prípade potreby s podporou, a nie v pobytových zariadeniach, mať priateľov a chodiť s nimi do spoločnosti. Človek s duševnou poruchou nesmie mať pocit, že je nepotrebný a jeho život nemá význam. Duševná choroba neznamená „zastavenie“ života, ale je potrebné uchopiť nový význam života, ktorý bude rešpektovať chorobu, ale nedá sa ňou úplne obmedzovať.

Recovery znamená dávať nádej, vytvárať vzťah s človekom a vnímať klienta ako rovnocenného človeka. Tiež znamená dávať mu dobré príklady iných ľudí v procese uzdravovania.  

Mnohí klienti sú odkázaní len na invalidný dôchodok (niekedy len čiastočný), ktorý ich finančne ohraničuje. Preto sa niektoré aktivity v rámci recovery vyberajú podľa finančných možností klienta, alebo sa organizácie snažia nájsť na niektoré finančne náročnejšie aktivity vedľajšie finančné zdroje.  „Pracujeme veľa v prirodzenom prostredí s klientmi doma. My chodíme k ním a chceme, aby všetko robili tam, kde bývajú. Nesnažíme sa ich sťahovať k nám. Úplne sa nám nedarí, chceli by sme v teréne byť ako v prirodzenom svete, to naráža trochu na finančné možnosti klientov. Nemajú veľmi peniaze, ísť si niekam sadnúť je pre nich záťaž, a to by sme chceli ešte zmeniť. Máme nejaké peniaze na aktivity vonku, spolu pracovníci a klienti. Pôvodne sme to nazvali, že je to príspevok na aktivity, že chceme podporiť klientov, aby mali bežné aktivity vonku (krúžky, kaviareň,..). Je to vzhľadom k myšlienke recovery. Podporiť ich v tom, aby žili ako ostatní ľudia v komunite a robili veci, ako ostatní. Ich rozpočet je úplne napnutý a neostáva v ňom na nijakú vec naviac. Vytvorili sme preto peniaze, s ktorými im môžeme pomôcť. Dá sa z toho napr. ísť s klientom na plaváreň – tam cieľom je, aby klientka vedela dať zálohu za kľúč, prevzala kľúč, u nás je to bežné, ale ona to nie je schopná na prvýkrát zvládnuť a tak potrebuje to absolvovať viackrát, lebo je dezorientovaná, zmätená. Zrazu tam niekto stojí a ona nevie, čo ďalej. V hlave to potrebuje natrénovať. Po 4 stretnutiach to zvládla sama. Ďalším krokom bude, že nepôjdem plávať, ale ju len počkám. Ďalším krokom bude, že pôjde sama plávať. Cieľom je, že to dokáže sama a bude chodiť sama plávať. K tomu máme plán a ona je ohromne nadšená a posúva sa. Akurát že to nie je hneď, že to chce čas. Aj výstavy, na ktoré chodíme. Naši peer konzultanti tiež používajú príspevky, že vezmú 2 klientov a idú hrať bowling, čo si naši klienti nemôžu dovoliť, lebo je to veľký výdaj. Ale naučia sa postupne hľadať si aktivity. Zažiť radosť.“ (P6).

V rámci chráneného bývania dokonca klientov učia dovolenkám. Mnohí poznajú len bývanie a nemocnicu, nevedia, čo je to ísť niekde mimo mesto, vypnúť od každodenných záležitostí. Tak ich učia aj odpočívať v rámci dovoleniek. „Raz ročne, kto môže, ideme na 5 dni do penziónu mimo mesto, aby sa naučili odpočívať. Klienti sú často v kolotoči: bývanie a nemocnica. Na dovolenke môžu oddýchnuť od problémov v meste, na dovolenke sú 5 dní a neriešia nič.“ (P13).

Niektoré organizácie do recovery zapájajú aj nový prvok, a to discovery (objavovať). „Snažíme sa ísť na aktivity medzi bežnú populáciu, nie vytvárať „geto“, no mnohí sa toho boja, alebo nechcú. Ak tam idú viacerí aj s pracovníkom, tak niekedy áno, ale ak sami, tak tam často neprídu. Okrem recovery sa zameriavame aj na discovery, čo znamená objavovať.“ (P18).

 

 

 

 

 

 

Sociálna rehabilitácia

 

 

Autor: PhDr. Michaela Šuľová, PhD. (Teologická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku)

 

Literatúra

• AMBRÓZOVÁ, A. a kol. Proces terénnej sociálnej práce v sociálne vylúčenej komunite. Bratislava: PDCS, 2006, 76 s. ISBN 80-969431-3-8.
• HAŠTO, J. a kol. Reforma psychiatrickej starostlivosti v SR. Trenčín: Vydavateľstvo F, 1999. 88 s. ISBN 80-88952-00-X.
• KLENOVSKÝ, L. Terénna sociálna práce. Bratislava: OZ Sociálna práca, 2007. 97 s. ISBN 80-89185-18-5.
• KOLIBÁŠ, E. Príručka klinickej psychiatrie. Nové Zámky: Psychoprof, 2010, 304 s. ISBN 978-80-89322-05-3.
• MAHROVÁ, G. a kol. Sociální práce s lidmi s duševními onemocněním. Praha: Grada, 2008. 176 s. ISBN 978-80-247-2138-5.
• MATOUŠEK, O. a kol. Sociální práce v praxi. Specifika rôznych cílových skupin a práce s nimi. Praha: Portál, 2005. 352 s. ISBN 80-7367-002-X.
• MOTLOVÁ, L. – KOUKOLÍK, F. Schizofrenie. Neurobiologie, klinický obraz, terapie. Praha: Galén, 2004. 437 s. ISBN 80-7262-277-3.
• NOVÁ, M. Otázka vztahu spirituality a sociální práce. In Spôsoby prepojenia systému sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti na úrovni komunitných a pobytových služieb regionálneho charakteru. Warsawa: Wyzsza szkola finansow i zarzadzania w Warszawie, 2018, s. 241-247.ISBN 83-89884-02-X.
• PROBSTOVÁ, V. – PĚČ, O. Psychiatrie pro sociální pracovníky. Vybrané kapitoly. Praha: Portál, 2014. 248 s. ISBN 978-80-262-0731-3.
• ŠTEFÁKOVÁ, L. a kol. Metódy a metodika sociálnej práce I. Ružomberok: Verbum, 2016, 259 s. ISBN 978-80-561-0400-2.
• Zákon č. 108/2006 Sb. o sociálních službách.
• Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách v znení neskorších predpisov.