Duševné poruchy

Duševné poruchy

 

Duševné poruchy môžeme nájsť v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH-10), ktorá člení Duševné poruchy a poruchy správania do nasledovných skupín: 

 

• F00-F09 Organické duševné poruchy vrátane symptomatických– napr. demencia pri Alzheimerovej chorobe, demencia pri Parkinsonovej chorobe, delírium nezapríčinené alkoholom alebo inými psychoaktívnymi látkami atď.,
• F10-F19 Poruchy psychiky a správania zapríčinené užívaním psychoaktívnych látok– napr. porucha psychiky a správania zapríčinená užívaním alkoholu, opiátov, kanabinoidov, sedatív alebo hypnotík, kokaínu, iných stimulancií vrátane kofeínu, halucinogénov, tabaku, prchavých rozpúšťadiel, pričom tieto poruchy môžu byť vo viacerých stupňoch, a to: akútna intoxikácia, škodlivé užívanie, syndróm závislosti, abstinenčný syndróm, abstinenčný syndróm s delíriom, psychotická porucha, amnestický syndróm, reziduálna a neskoro nastupujúca psychotická porucha,
• F20-F29 Schizofrénie, schizotypové poruchy a poruchy s bludmi– napr. schizofrénia, schizotypová porucha, porucha s bludmi, akútne a prechodné psychotické poruchy, schizoafektívne poruchy atď.,
• F30-F39 Poruchy emotivity ^{afektívne poruchy}– napr. mánia, bipolárna afektívna porucha, depresie atď.,
• F40-F48 Neurotické poruchy, poruchy podmienené stresom a somatoformné poruchy – napr. fóbická úzkostná porucha (agorafóbia, sociálna fóbia,..), úzkostné poruchy (panická porucha, generalizovaná úzkostná porucha), obsedantno-kompulzívna porucha, akútna stresová reakcia, posttraumatická stresová porucha, disociatívne poruchy, somatoformné poruchy (hypochondrická porucha, pretrvávajúca bolesťová porucha,..), syndróm depersonalizácie a derealizácie atď.,
• F50-F59 Poruchy správania s telesnými poruchami a faktormi– porucha príjmu potravy (mentálna anorexia, mentálna bulímia,..), neorganická porucha spánku (neorganická nespavosť, neorganická spavosť, námesačnosť, nočná mora,..), poruchy pohlavných funkcií nezapríčinené organickou poruchou alebo chorobou (nedostatok alebo strata pohlavnej túžby, sexuálna averzia a nedostatok sexuálnej rozkoše, porucha orgazmu, nadmerná pohlavná túžba..) atď.,
• F60-F69 Poruchy osobnosti a správania dospelých– paranoidná porucha osobnosti, schizoidná porucha osobnosti, disociálna porucha osobnosti, emočne nestabilná porucha osobnosti, emočne nestabilná osobnosť, hraničný typ, histriónska porucha osobnosti, porucha návykov a impulzov (patologické hráčstvo, patologické podpaľačstvo, patologické kradnutie,..), porucha pohlavnej identity (transsexualizmus, transvestizmus,..), porucha sexuálneho zamerania (fetišizmus, exhibicionizmus, voyeurizmus, pedofília,..) atď.,
• F70-F79 Duševná zaostalosť ^{mentálna retardácia}– mierna duševná zaostalosť (IQ od 50 do 69), stredne ťažká duševná zaostalosť (IQ od 35 do 49), ťažká duševná zaostalosť (IQ od 20 do 34), hlboká duševná zaostalosť (IQ je pod 20),
• F80-F89 Poruchy psychického vývinu– špecifická porucha artikulácie, perceptívna porucha reči, špecifická porucha čítania, špecifická porucha hláskovania, špecifická porucha aritmetických schopností, špecifická porucha vývinu hrubej motoriky, špecifická porucha vývinu jemnej motoriky a grafomotoriky, autizmus, Aspergerov syndróm atď.,
• F90-F98 Poruchy správania a emotivity so zvyčajným začiatkom v detstve a počas dospievania– hyperkinetická porucha, porucha správania (porucha správania viazaná na vzťahy v rodine, porucha sociálneho správania pri chýbaní sociálnych väzieb, porucha správania so vzdorovitým správaním,..), úzkosť z odlúčenia v detskom veku, porucha pripútania v detstve, tiková porucha, enuréza neorganického pôvodu atď.,
• F99-F99 Duševné poruchy, bližšie neurčené– patrí tu psychická choroba, bližšie neurčená.¹

Zameriame sa na schizofréniu, depresiu, bipolárnu poruchu, hraničnú poruchu osobnosti a obsedantno-kompulzívnu poruchu. 

 

1.1 Schizofrénia

Slovo schizofrénia pochádza z gréčtiny a znamená schizein = rožtep, phren = myseľ.² Schizofrénia často začína v puberte alebo rannej dospelosti.³

Schizofrénia je choroba, ktorá je liečiteľná, i keď často nedôjde k úplnému uzdraveniu. Liečba môže trvať veľmi dlho a v priebehu času môže dôjsť k rôznym výkyvom, k striedaniu akútnych atak s fázami remisie.⁴ Ochorenie môže teda prebiehať mnoho rokov buď kontinuálne, alebo v relapsoch.⁵ „Sumárne sa na základe poznatkov z 320 štúdií o priebehu schizofrénie s viac ako 50 000 pacientmi dá povedať, že u 40% pacientov je priebeh ochorenia všeobecne priaznivý – teda došlo k remisii alebo aspoň k takému stavu, že pacient môže vcelku primerane sociálne fungovať pri určitej minimálnej symptomatike. Naopak, približne 60% má stále nepriaznivý priebeh, teda ide buď o chronický priebeh, alebo ochorenie prebieha s častými epizódami s následnou sociálnou odkázanosťou a spoločenskou marginalizáciou.“⁶ Téme schizofrénie je potrebné sa venovať aj u cieľovej skupiny cudzincov, a to nielen v oblasti migrácie, ale aj u tých, ktorí prichádzajú dočasne za prácou v rámci pracovnej migrácie. Svoju diagnózu často pri vstupných pracovných pohovoroch zatajujú s obavou straty zamestnania, či obavy návratu späť do svojej krajiny.⁷

 

1.1.1 Diagnostika schizofrénie

K diagnostikovaniu schizofrénie sa vyžaduje, aby bol prítomný aspoň jeden z nasledujúcich príznakov v trvaní dlhšie než jeden mesiac:

1. počutie vlastných myšlienok, vysielanie myšlienok,
2. bludy kontrolovateľnosti a ovplyvňovania, prípadne zážitky pasivity a presvedčenia o tom, že je subjekt ovládaný psychotickými zážitkami,
3. sluchové halucinácie, ktoré komentujú správanie človeka, prípadne o ňom rozprávajú,
4. bludné presvedčenie, ktoré sa vymykajú danej kultúre.

Pokiaľ nie je prítomný niektorý z predchádzajúcich príznakov, tak je potrebné, aby boli prítomné aspoň dva z nasledujúcich príznakov:

1. pretrvávajúce halucinácie ktorýchkoľvek zmyslov, pokiaľ sa vyskytujú každý deň aspoň jeden mesiac,
2. formálne poruchy myslenia, neologizmy, zárazy alebo vkladanie iných myšlienok do už prebiehajúceho myšlienkového prúdu, takže výsledkom sú inkoherencie,
3. katatonné prejavy (vzrušenie, mutizmus, negativizmus, stupor a pod.),
4. negatívne príznaky v podobe apatie, ochudobnenia reči, autizmu a emočného oploštenia až vyhasnutosti,
5. nápadné zmeny v správaní (strata citových vzťahov, záujmov, sociálne stiahnutie sa, nečinnosť, bezcieľnosť,..).⁸

 

1.1.2 Prejavy schizofrénie

Schizofrénia je duševná choroba, ktorá sa prejavuje chronickým narušením myslenia a vnímania, poruchou emotivity a osobnostnou integritou. Ide o multisystémové poškodenie mozgových funkcií.⁹

U schizofrénie rozlišujeme tzv. pozitívne a negatívne symptómy. Pozitívna symptomatika obsahuje psychické príznaky, ktoré sa u zdravého jedinca nevyskytujú. Vzniká dojem, akoby psychická aktivita schizofrénneho človeka bola o tieto prejavy rozšírená. Patria tu halucinácie, bludy, vzrušenosť, dezorganizovaná reč, dezorganizované správanie a pod. Negatívnou symptomatikou sa chápu také príznaky, ktoré proti norme znamenajú isté mínus alebo ochudobnenie psychiky. Patrí tu psychomotorický útlm, emočná oploštenosť, spomalená reaktivita, strata spontaneity, ochudobnená reč, autizmus, neschopnosť prežívať radosť, strata záujmu o sociálne interakcie a pod.¹⁰

Ľudia trpiaci schizofréniou trpia poruchami myslenia. Dochádza k obsahovým poruchám myslenia, kde patria bludy (vzťahovačný blud, velikášsky blud, blud ovplyvňovania, a pod.).¹¹ Bludy sú mylné presvedčenia, na ktorých vzniku zohráva významnú rolu chybná interpretácia vnemov či prežitkov.¹² Pre blud je typická chorobnosť (vzniká v dôsledku choroby) a nevyvratiteľnosť (ostatní ľudia s chorým človekom jeho presvedčenie nezdieľajú, ale vyvracali by mu ho márne). Bludné presvedčenie je natoľko pevné, že i keď existujú dôkazy o tom, že to nie je pravda, nedá sa to chorému na schizofréniu vyhovoriť.¹³ Blud môžeme chápať ako privátne, mylné a spravidla nevyvratiteľné presvedčenie, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje konanie človeka. Poznáme paranoidný blud prenasledovania, kontrolovania, ovplyvňovania (chorý človek je presvedčený, že je ohrozovaný, napr. že mu nejaké sily zasahujú do jeho mozgu a ovplyvňujú jeho činnosť), megalomanický blud (chorý človek je presvedčený, že má neobvyklú moc, alebo je poverený zvláštnym poslaním), reformátorský či spasiteľský blud (chorý človek si myslí, že je vyvolený k spáse ľudstva, alebo k nejakému významnému objavu), somatický blud, ktorý je zameraný na funkcie vlastného tela.¹⁴

Ďalej ľudia pri schizofrénii trpia aj poruchami vnímania – halucináciami (počutie hlasov, optické halucinácie, taktické halucinácie, taktilné halucinácie a pod.).¹⁵ Halucinácie môžeme definovať ako klamné vnemy, ktoré vznikajú nezávisle na podnete, ale chorý človek je nevyvrátene presvedčený o ich reálnosti, a preto môžu ovplyvniť jeho správanie.¹⁶ Halucinovať môže človek všetkými zmyslami. U schizofrénie sa najčastejšie vyskytujú sluchové halucinácie (u 50% pacientov), zrakové halucinácie (u 15% pacientov) a taktilné halucinácie (u 5%).¹⁷ Halucinácie môžu byť náhradou vzťahu, ktorý mal človek s dôležitými ľuďmi. Niektorí autori rozlišujú vo vzniku halucinácií sedem vývojových etáp. Na začiatku si človek vo svojej izolácií „privoláva“ niekoho, kto s ním bude rozprávať. Táto situácia mu prináša úľavu a vedie k tomu, že sa obracia k hlasu stále častejšie v neprospech kontaktov s reálnymi ľuďmi. „Hlasy“ sa stávajú reálnejšími, takže človek postupne stráca schopnosť hovoriť aj s nimi. Okolie zaregistruje halucinačné správanie. Vyvolá to kritiku, čo spätne zvyšuje úzkosť a uchýlenie sa k halucináciám. Už sa ale objavujú aj výčitky. Neprinášajú už úľavu, sú stále konkrétnejšie a kontrolujú chorého. Človek prestáva cítiť zodpovednosť za svoje správanie a snaží sa uzavrieť s hlasmi kompromis, aby ich utíšil. Avšak hlasy sa vtierajú. Môžu chorého aj terorizovať, vyčítať mu i vyhrážať sa.¹⁸ Bludy a halucinácie nemožno chorému vyhovoriť, alebo mu dokazovať, že sa jedná o nezmysly. Toto správanie by mohlo vyvolať agresívne reakcie, pretože chorý sa za týchto okolností cíti ohrozený.¹⁹

Ľudia trpiaci schizofréniou majú aj formálne poruchy myslenia, kde patrí roztrieštené/inkoherentné myslenie, dezorganizácia reči a správania. Myšlienky bez súvislosti preskakujú z jednej témy na inú. Myslenie a reč už nemá pochopiteľnú súvislosť a nedá sa sledovať. Ide o nesúvislé myslenie a rozprávanie z cesty. Vyskytujú sa slovné novotvary (neologizmy). Človek so schizofréniou nedokáže uvažovať koherentne (súvisle). Typickým príznakom schizofrénie je porucha plynulosti myslenia, kedy sa stráca logická súvislosť i vzťah ku kontextu, môže dôjsť až k myšlienkovému chaosu, roztriešteniu myslenia. Dezorganizácia správania sa prejavuje zanedbávaním starostlivosti o zovňajšok, vrátane nápadnosti v oblečení (napr. zimný kabát v lete a pod.).²⁰

U ľudí so schizofrénnym ochorením býva narušený filter triedenia informácií. Ako by rada podnetov mala rovnakú dôležitosť, je obťažne sústrediť sa len na to podstatné. Komunikácia je preto pre takého človeka veľmi vyčerpávajúca. Nepochopenie situácie môže viesť k presvedčeniu, že udalosti každodenného života majú pre jedinca zvláštny, obvykle zlovestný význam. U typickej schizofrénnej poruchy v myslení sú kladené do popredia okrajové a nepodstatné rysy celku, ktoré sú u normálne zameranej ľudskej aktivity potlačené, a sú užívané namiesto tých, ktoré sú relevantné a situácii primerané. Tým sa myslenie stáva nepresným, nespojitým a jeho slovné vyjadrenie niekedy nepochopiteľným. Klientovi sa môže zdať, že mu nejaká sila odníma myšlienky. Chorý sa často domnieva, že jeho najintímnejšie myšlienky, pocity a činy sú známe iným ľuďom.²¹ Pri odnímaní myšlienok sa človek obáva, že jeho hlava je ako otvorená kniha, v ktorej si všetci môžu prečítať, čo si myslí, či ho o myšlienky okradnúť, má tak pocit úplnej straty súkromia.²² Chorý sa často domnieva, že jeho najintímnejšie myšlienky, pocity a činy sú známe iným ľuďom.²³

Dochádza tiež k poruchám dynamiky myslenia, uvažovanie u ľudí so schizofréniou môže byť spomalené, môže dôjsť k myšlienkovým zárazom, zameraní sa na jednu myšlienku, ale aj k opačnej poruche – myšlienkovému trysku, ktorý sa na verbálnej úrovni prejaví nezrozumiteľným a vzájomne nesúvisiacich zoskupení slov.²⁴

Pri schizofrénii sa dajú pozorovať rôzne psychomotorické poruchy. Môže ísť o skúposť na slovo až nerozprávanie (mutizmus), zníženie spontánnych pohybov, v extrémnych prípadoch sa objavuje až katatónny stupor (jednoznačná redukcia reakcií na okolie, zníženie spontánnych pohybov a aktivity). Človek môže zaujímať strnulé pozície a klásť odpor voči snahám o pohyb (katatónna rigidita). Môže vykonávať zdanlivo nezmyselné, stereotypné, nepokojné motorické pohyby, ktoré nie sú vyvolávané vonkajšími podnetmi (katatónny nepokoj). Človek môže zaujímať neadekvátne a bizardné pozície (katatónna stereotýpia v držaní tela). Môže sa vzpierať inštrukciám alebo pokusom zo strany druhých o vykonanie pohybov alebo proti tomu aktívne pôsobiť (katatónny negativizmus).²⁵

Autistické prejavy sú typické tendenciou k nápadnej a neprimeranej izolácii od okolitého sveta, ku koncentrácii na seba samého a tomu zodpovedajúcej strate záujmu o kontakt s okolím. Chorý človek sa sťahuje do seba, vonkajšiemu dianiu nerozumie, má z neho strach, a preto sa mu radšej vyhýba. Myslenie je málo spojené s realitou, vychádza z patologickej produkcie vlastného vedomia, z halucinácii a bludov. Náhľad na vlastné ochorenie obvykle chýba.²⁶

Dochádza aj k poruchám afektivity. Môže byť malá alebo žiadna citová reaktivita (chudobná afektivita). Tiež dochádza k protichodnosti aktuálnych citových zážitkov, ich rozpornosti a nezlučiteľnosti, môže ísť o rozpoltenie vzťahu k ľuďom, k určitému konaniu, napr. o lásku a nenávisť, závislosť a nepriateľstvo (afektívna ambivaliencia). Citové reakcie ľudí so schizofréniou bývajú neadekvátne vyvolávajúcim podnetom a situáciám, bývajú nepredvídateľné, niekedy môžu byť úplne opačné, než by bolo možné očakávať, napr. chorý reaguje smiechom na neutrálnu situáciu, alebo o smutnom hovorí s úsmevom (paratýmia).²⁷

Za normálnych okolností si človek uvedomuje sám seba ako bytosť oddelenú od vonkajšieho sveta. Je síce jeho súčasťou, ale zároveň vie, že existujú presné hranice, ktoré oblasť „ja“ a „ne-ja“ oddeľujú. V dôsledku choroby sa toto ohraničenie narušuje a stiera, dochádza k poruche integrity osobnosti. Niekedy chorému nie je jasné, kde je skutočný predel medzi ním a okolitým svetom. Preto môže prežívať svoje telo ako cudzie, strácať pocit integrity a istotu sebavymedzenia voči vonkajšiemu svetu.²⁸

Okolitý svet sa javí chorému, akoby takmer každá situácia sa ho osobne týkala. Všetko sa mu zdá, akoby bolo zinscenované pre neho. Všetko čo vidí alebo počuje, chápe ako posolstvo, ktoré patrí práve jemu. Aj média sa pre neho stávajú akoby sprostredkovateľmi tajných informácií. Noviny, televízia či rádio vysielajú zašifrované posolstvá, ktoré sú určené práve jemu. Preto je pre niektorých čítanie novín či sledovanie televízie namáhavé, lebo vo všetkom vidia plno významov. Keďže vnemy majú akýsi charakter zjavenia či zvestovania, môže to prispieť k tomu, že chorý človek nesprávne identifikuje miesto a osoby. Cudzia krajina sa môže kvôli nejakým podobnostiam javiť ako domov a cudzí človek môže pripadať ako príbuzný, ale aj naopak, vlastný dom a najbližší príbuzný ako cudzí. Zatiaľ čo vonkajší svet sa človeku v schizofrénii javí ako „naaranžovaný“, vnútorne majú pocit „robeného alebo riadeného“ – čo cítia a myslia im pripadá ako cudzie, akoby to robil alebo myslel niekto cudzí. Potom už nehodnotia svoje nápady a myšlienky ako svoje vlastné, ale prežívajú ich ako myšlienky, ktoré boli nejakým zvláštnym spôsobom a nedobrovoľne vnútené. Rovnako potom vychádzajú z toho, že tieto myšlienky nepatria len im, ale že ich môžu počuť aj druhí. A nielen myšlienky, ale aj časti svojho tela používajú akoby im už nepatrili. Z toho môže vzniknúť dojem, že ich časti tela sú riadené zvonku. Potom prežívajú samých seba ako nejaké automaty, ktoré sú riadené zvonku. Je pochopiteľné, že keď sa zážitky v schizofrénii natoľko zásadne zmenia, tak chorý človek hľadá vysvetlenie zážitkov. Preto sa môže vytvoriť celá myšlienková konštrukcia, aby si človek vysvetlil odlišnosť zážitkov. Príkladom sú vysvetlenia, že za tým stoja tajné služby či politické organizácie.²⁹

Keď človek upadá do schizofrénneho prežívania, nedokáže vtedy vnímať svoje ochorenie. Keďže vidí svet inak než ľudia okolo, zotrváva pri svojom hľadisku, aj keď ho ľudia okolo chcú presvedčiť o „normálnom“ pohľade na veci. Potom len tvrdí, že „nie ja som blázon, ale vy ste“. Keď sa človek trpiaci schizofréniou po nejakom čase vráti zo psychotického stavu späť ku každodenným zážitkom a bežnému životu, stretáva sa síce so všedným dňom, ktorý má známu tvár, predsa je ale konfrontácia s ňou často tvrdá. Často je pre takého človeka namáhavé správne sa zorientovať a nesie si so sebou skúsenosť s modalitou prežívania, ktorú nedokáže len tak jednoducho odložiť. Skúsenosť riadenia a ovplyvňovania zvonku sťažuje po odznení psychózy vysporiadanie sa s týmto prežívaním.³⁰

 

1.2 Bipolárna afektívna porucha

Bipolárna porucha bola nazývaná aj mániodepresívna porucha. Ide o striedanie mánie (epizóda zvýšenej energie a aktivity) a depresie (nedostatok energie a aktivity). Medzi epizódami býva obdobie remisie (kľudu, bez prejavov choroby).^{31 32}

Pomer epizód mánie a depresie nie je vyrovnaný 1:1, obvykle 1:X. Opakovanie tiež nie je zhodné. Môže ísť napr. o jednu mánickú epizódu ku trom depresívnym epizódam. Potom zasa jedna k jednej. Vývin ďalších striedaní sa nedá úplne odhadnúť.³³

Môže ísť o veľmi častú frekvenciu epizód aj niekoľkokrát do roka, alebo sú naopak epizódy veľmi riedke, napr. niekoľko rokov od seba vzdialené. Pri používaní liekov na oddialenie epizód je frekvencia epizód značne modifikovaná a môže byť zmenená aj samotná dĺžka trvania epizódy.³⁴

Pri bipolárnej poruche sa môžeme stretnúť s pojmami ako zmiešaná epizóda a remisia.Zmiešanú epizódu môžeme chápať ako stav vznikajúci pri prechode (prešmyku) z jednej fázy do druhej, alebo ako svojbytný stav, pri ktorom sa miešajú jednotlivé komponenty nálady, myslenia a správania. Ako manické, tak aj depresívne príznaky musia prevládať po väčšinu obdobia v priebehu aspoň dvoch týždňov. Remisia je bezpríznakové obdobie, u ktorého predpokladáme náladu primeranú situácii, emočnú stabilitu, schopnosť primerane reagovať, posudzovať situácie a reálne ich vyhodnocovať, schopnosť sa sústrediť, pracovať a nadväzovať medziľudské vzťahy. U ľudí s bipolárnou poruchou môžu byť takéto obdobia rôzne dlhé, od niekoľko mesiacov až po roky.³⁵

Poznáme aj hypomániu. Ako hypo (z gréčtiny dole, pod niečím) samo o sebe ukazuje, ide o výrazne nižšiu a sociálne prijateľnejšiu formu mánie. Hranica medzi oboma pojmami nemusí byť úplne vyhradená. Možný je prechod z jednej do druhej.³⁶ Určenie, či ide o mániu alebo hypomániu je dané intenzitou príslušných príznakov. Klinické prejavy hypománie sú miernejšie a menej deštruktívne a nebránia tak jedincovi v spoločenských a pracovných aktivitách. Hypomanický stav môže zahajovať typickú mánickú epizódu, predchádzať depresívnej epizóde, alebo nasledovať po nej. Niekedy je zamieňaný s remisiou (obdobím medzi epizódami poruchy nálady), kedy sa eufória občas spája s úľavou po skončení depresie.³⁷

Priemerný vek začiatku bipolárnej poruchy sa pohybuje okolo 30. roka, dva najvyššie vrcholy výskytu sú medzi 15.-19. a 20.-24. rokom života.³⁸

 

1.2.1 Diagnostika mánie

Diagnostika mánie:

• nálada je zvýšená, expanzívna, podráždená, zmena nálady je výrazná a trvá najmenej jeden týždeň,
• sú prítomné najmenej tri z nasledujúcich príznakov:
• zvýšená aktivita alebo motorický nepokoj,
• zvýšená výrečnosť,
• myšlienkový trysk,
• strata sociálnych zábran,
• znížená potreba spánku,
• zvýšené sebahodnotenie,
• nesústredenosť, neustála zmena aktivít,
• nezodpovedné správanie,
• zvýšená sexuálna aktivita a indiskrétnosť,
• pri mánii s psychotickými príznakmi aj prítomnosť bludov.³⁹

 

1.2.2 Prejavy mánie

V tejto časti sa zameriame len na mániu, pretože depresiu rozoberieme samostatne v nasledujúcej podkapilote, nakoľko existuje okrem bipolárnej aj unipolárna depresia.

Manická epizóda predstavuje v podstate zrkadlový obraz depresie.⁴⁰ Typickým prejavom mánie sú prehnané zmeny nálady, ktorá je euforická alebo podráždená, spojená s fyzickou i psychickou hyperaktivitou. Manická nálada sa prejavuje nadmernou veselosťou, smiechom, žartovaním a zvýšenou motorikou. Človek sa tvári veselo, má výraznú mimiku, dokáže sa dobre prispôsobovať. Nosí okázalé farebné a výstredné oblečenie. Jeho slovný prejav je spontánny a neviazaný. Ľahko nadväzuje vzťahy. Má euforickú náladu, ktorá sa však môže rýchlo meniť. Prechádza zo smiechu k slzám, zo zlosti k úzkosti. Prítomná je aj irónia a emočná precitlivenosť. Všetky pocity sú prehnané.⁴¹

Ďalšou zložkou manických príznakov je zrýchlené myslenie, ide o tzv. myšlienkový trysk. Príznačná je tiež tzv. logorea – chorobná zhovorčivosť alebo príval slov, slovný prejav sa tak stáva nezrozumiteľným. Človek v manickom stave oslovuje neznáme osoby, hovorí o najrôznejších témach, a to i mnoho hodín bez prestávky a zrýchlene. Môže sa vyskytovať aj tzv. graforea – nečitateľný písomný prejav.⁴² Človek s mániou prejavuje sklon správať sa podľa okamžitých nápadov alebo náhodných vplyvov. Neusporiadane a neúčelne. Nie je schopný predvídať priebeh a výsledky vlastnej činnosti s ohľadom na vzdialenejšiu budúcnosť.⁴³ Svet sa ľuďom v mánii javí v ružových farbách, všetko je krajšie, radostnejšie, zasluhuje si viac záujmu a lásky. Najradšej by objali celý svet. Majú zvýšenú pozornosť, nič im neujde, všetko si všímajú a na všetko reagujú. Avšak preskakujú z predmetu na predmet, ich pozornosť možno ľahko odkloniť. Mnohé veci začínajú, ale málo z nich dokončia. Zapisujú si, čo robia a čo ich práve napadne, listy posielajú blízkym, píšu aj rôzne sťažnosti či návrhy na predstavených mesta či štátu.⁴⁴

Ďalším charakteristickým znakom mánie je hyperaktivita. Spánok sa skracuje, človek sa budí čím ďalej skôr a v tej najvyhranenejšej forme hyperaktivity ani nevníma únavu, napriek tomu, že spal len niekoľko hodín za posledné noci, prípadne nespal vôbec.⁴⁵

Pri mánii sa mení sebauvedomenie, ktoré má tendenciu k preceňovaniu vlastnej osoby a vedie až k velikášstvu. Človek má dojem, že je výnimočný človek – „majster sveta v každom smere“. Je schopný vyjadrovať svoje názory na čokoľvek – filozofiu, politiku, náboženstvo a pod. Alebo rozvíjať predstavy veľkolepých projektov, napr. chce založiť podnik, politickú stranu a pod.⁴⁶

Sebaistota a sebavedomie môžu vzrastať až do bludného charakteru. Môžu sa preto niekedy objavovať aj bludy, ktorých obsah súvisí s preceňovaním a neadekvátnym sebahodnotením. Človek v mánii sa môže cítiť povolaný k výnimočným úloha. Najčastejšie ide o megalomanický blud (človek je presvedčený o svojej významnosti a výlučnosti), paranoidný a reformačný blud (človek sa cíti byť spasiteľom celého ľudstva, vyjadruje potrebu zasahovať do diania okolo a ovplyvňovať svet).⁴⁷

Ľudia s bipolárnou poruchou majú aj samovražedné sklony. Až u 25-50% ľudí postihnutých bipolárnou poruchou dochádza minimálne k jednému pokusu o samovraždu. A 15-20% ľudí svoj život skutočne ukončí. Ide o chorobný stav, ktorý predstavuje obrovské nebezpečenstvo pokusu o samovraždu.⁴⁸

 

1.3 Depresia

Slovo depresia je latinského pôvodu, doslova znamená de = dole, premere = tlačiť. Depresia tak znamená pokles, stiesnenosť, skľúčenosť.⁴⁹

Podľa priebehu rozlišujeme unipolárne depresie (s výskytom len depresívnych fáz) a bipolárne depresie (pri ktorých dochádza k striedaniu manických a depresívnych fáz – bipolárna afektívna porucha).⁵⁰

Unipolárna depresia sa líši od depresívnej poruchy, ktorá sa v epizódach strieda s mániou pri bipolárnej poruche (bipolárna depresia). Rozdiel je napr. vo veku nástupu ochorenia, pri bipolárnej depresii je to obdobie dospievania vo veku 13-20, 20-30 rokov a pri unipolárnej depresii okolo 30-50 rokov. Rozdiel je aj v dĺžke trvania, kde u bipolárnej depresii sa udáva trvanie epizódy okolo 3-6 mesiacov, pri unipolárnej je to približne 3-12 mesiacov.⁵¹

Často nebýva rozpoznaný pravý rozsah depresívneho ochorenia a ľudia to berú skôr ako slabosť. Postihnutí ľudia dostávajú mnoho rád typu „zozbieraj sa“, „hlavu hore“, „zatni zuby“ a pod. No tým sa im nedostane pomoci.⁵²

 

1.3.1 Diagnostika depresie

Depresívne syndrómy môžu byť reaktívne (príčina depresie je psychologicky zrozumiteľná), endogénne (nálada vznikla a pretrváva bez motívu), symptomatické (pri somatických ochoreniach) a pod.⁵³ V minulosti sa aj rozlišovalo medzi endogénnou depresiou a exogénnou/reaktívnou depresiou. Endogénna depresia mala telesný základ, zatiaľ čo reaktívna depresia bola odpoveďou na zážitky a straty, na preťaženie, alebo zlyhanie.⁵⁴

Súčasná klasifikácia rozlišuje štyri základné typy depresívnej epizódy, a to ľahkú, stredne ťažkú, ťažkú a ťažkú s psychotickými príznakmi. Odlišujú sa od množstva príznakov:

skupina D:

• depresívna nálada je prítomná po väčšinu dňa a takmer každý deň,
• strata záujmu alebo potešenia pri aktivitách, ktoré boli príjemné,
• pokles energie alebo zvýšená unaviteľnosť,

skupina E:

• bezdôvodné výčitky alebo pocit neodôvodnenej viny,
• opakované myšlienky na smrť alebo samovraždu,
• znížená schopnosť myslieť, sústrediť sa, nerozhodnosť, váhavosť,
• znížené psychomotorické tempo,
• poruchy spánku,
• znížená chuť k jedlu (znížená hmotnosť),

skupina F:

• u nepsychotických foriem nesmú byť prítomné bludy, halucinácie, stupor,

skupina G:

• u psychotických foriem sa vyskytujú bludy, halucinácie, stupor.

U ľahkých foriem sú zo skupiny D prítomné dva príznaky a zo skupiny E jeden alebo viac symptómov. U stredne ťažkých foriem musia byť prítomné najmenej dva príznaky zo skupiny D a zo skupiny E toľko príznakov, aby ich celkový počet (z D a E) bol aspoň šesť. U ťažkej nepsychotickej formy sú prítomné všetky tri príznaky zo skupiny D a zo skupiny E toľko, aby ich celkový počet (z D a E) bol najmenej osem. U formy psychotickej musí byť prítomných toľko symptómov ako u ťažkej nepsychotickej formy a k tomu ešte musia byť prítomné príznaky zo skupiny G.⁵⁵

 

1.3.2 Prejavy depresie

Pre depresiu sú typické poruchy nálady (smútok, neschopnosť prežívať radosť, strata záujmov o akúkoľvek činnosť, nižšia motivácia pre akúkoľvek aktivitu, apatia), poruchy myslenia a vnímania (spomalené myslenie, znížená koncentrácia, nerozhodnosť, strata sebavedomia, pocity viny, beznádej, túžba zomrieť, samovražedné sklony).⁵⁶

Pri depresii človek prestáva vnímať vlastnú hodnotu, stráca zmysel bežných činností a vykonaných vecí. Všetko podlieha veľkej negácii a naviac aj pocitom viny za neschopnosť to zmeniť. Depresívny svet je prázdny v inom zmysle. Je zbavený hodnotných obsahov. Neobsahuje nič, pre čo by stálo za to žiť. Pripomína to spálenú zem, akýkoľvek vnútorný a vonkajší svet stráca pre depresívneho človeka atraktivitu a hodnotu.⁵⁷ Človek s depresiou pociťuje odmietnutie za určitých okolností ako masívnu ujmu sebavedomia, naruší sa jeho regulácia sebaúcty.⁵⁸

Depresívny ľudia majú akoby zastretý pohľad. Nedokážu vidieť krásy sveta, ani nič pozitívne. Akoby nosili čierne okuliare a cez nich sa pozerali na svet a všetko videli len negatívne. Taktiež majú negatívne myšlienky o sebe samých a o svojej budúcnosti.⁵⁹ Človek v depresii stráca schopnosť pre niečo sa zaujať, radovať sa. Situácie a činnosti, ktoré mu predtým prinášali radosť, strácajú svoju atraktivitu, stávajú sa ľahostajnými. Človek si pri  konfrontácii s tým, čo mu predtým robilo radosť, uvedomuje svoju terajšiu neschopnosť radovať sa (anhedonia) a prepadá beznádeji.⁶⁰ Depresívna pozícia je teda taký prístup k životu, kedy sú všetky situácie vnímané ako negatívne. Postoje „všetko, alebo nič“ – nadmerné zovšeobecňovanie „sklamal ma priateľ, teda všetci sú zlí“ – sú takmer neovplyvniteľné. Chorý v hlbokej depresii niekedy zotrváva vo svojej pozícií „čím je mi horšie, tým lepšie“ (tým viac si rozumiem). Hovoriť s ním so zámerom, aby poloprázdny pohár vnímal ako poloplný, je málo nádejné a riskantné.⁶¹

Často si človek sťažuje aj na telesné ťažkosti ako je nespavosť či zvýšená spavosť, znížená alebo zvýšená chuť do jedla, znížená vitalita, pocity bolesti pri srdci a ťažkosti s dýchaním.⁶² Ľudia v depresii nie sú schopní kvalitného odpočinku, nenachádzajú únik ani v spánku. Ten je často nekvalitný, prerušovaný, krátky, predčasne ukončený prebudením v časných ranných hodinách. Naopak počas dňa sa cítia nadmerne spaví.⁶³ Príznakom depresie ako je únava, nechuť do činnosti, negativizmus, zodpovedá aj telesný vzhľad. Zistila sa tzv. Veraguthova vráska (vráska v nazálnych častiach horných mihalníc) a často sklesnuté držanie tela.⁶⁴

Metaforicky o depresii môžeme povedať: Depresia je čierny pes, ktorý ťa zaľahol.⁶⁵ Depresia je ako hustý mrak, ktorý na človeka úplne nečakane spadne.⁶⁶

 

1.4 Obsedantno-kompulzívna porucha

Obsedantvo-kompulzívna porucha (OCD – obsessive-compulsive disorder) predstavuje spojenie vtieravých myšlienok – obsesií so stereotypne či rituálne opakujúcich sa myšlienok a činov – kompulzií.

Obsesie sú vtieravé myšlienky alebo predstavy, ktoré človek pociťuje ako cudzie, neodpovedajúce jeho skutočným záujmom a prianiam. Človeku sa do mysle vnucujú automaticky, nezávisle na jeho vôli. Obvykle zahŕňajú niektoré nebezpečenstvá  a potencionálne poškodenia ako strach z nákazy (špinou, baktériami,..), strach, že niečo dôležité nebolo spravené (zamknutie dverí, zastavenie plynu,..), impulzy k násilnému a agresívnemu správaniu (zabitie vlastného dieťaťa,..), starosti o stratu niečoho dôležitého (peňazí, dokumentov,..), nepohoda spôsobená asymetriou alebo neporiadkom (nepravidelné obrazy na stenách,..). Obsesie vedú ku kompulziám, ktoré do určitej miery znížia úzkosť, ktorú vyvolali.⁶⁷

Kompulzie sú činnosti alebo myšlienky, ktoré sa stereotypne opakujú, aby zamedzili domnelej katastrofe. U mnohých postihnutých majú tieto nutkavé konania priamy vplyv na spôsobenú úzkostnú situáciu. Tak napr. niekto, kto sa bojí nákazy, bude sa behom celého dňa sústavne a opakovane umývať. Iný pri opustení bytu veľakrát kontroluje, či vypol elektriku, plyn a či zamkol.⁶⁸

Pri obsedantno-kompulzívnej poruche človek vie o nezmyselnosti svojho kompulzívneho správania a obsedantných myšlienok. Ale ak nutkavosti nevyhovie, dostane neznesiteľný strach. Existujú krajné formy tohto ochorenia, keď je celý život určovaný nutkavosťou. Klienti hodiny a hodiny vykonávajú určitý rituál, pracovať už potom nemôžu a do rituálu je časom zapojená celá rodina.⁶⁹

Obsesie aj kompulzie sú bežné u ľudí z celej populácie a nie sú považované za problém, pokiaľ nespôsobujú pocit nepohody a neprekážajú v normálnom živote. Pokiaľ však má niekto obsesie alebo kompulzie, ktoré zasahujú významne do jeho života, mal by požiadať o pomoc.⁷⁰

Obsedantvo-kompulzívna porucha je dnes liečiteľné ochorenie, a to prostredníctvom liekov – inhibítorov spätného vychytávania serotonínu a tiež kognitívno-behaviorálnej psychoterapie.⁷¹

 

1.4.1 Diagnostika obsedantno-kompulzívnej poruchy

Obsedantno-kompulzívnu porucha sa dá diagnostikovať podľa príznakov:

• obsesie alebo kompulzie sú prítomné celé dni najmenej v dobe 2 týždňov,
• obsesie a kompulzie sú považované jedincom za jeho vlastné myšlienky a správanie,
• musí byť prítomná aspoň jedna obsesia alebo kompulzia, ktorej sa jedinec bráni a považuje ju za neprimeranú a nezmyselnú,
• myšlienka alebo vykonaný čin nesmú byť pre človeka príjemné,
• obsesia alebo kompulzia sa musí nepríjemne opakovať.⁷²

 

1.4.2 Prejavy obsedantno-kompulzívnej poruchy

K základným znakom pri obsesii patrí: Opakujúce sa myšlienky, predstavy či nutkanie, ktoré sú prežívané ako nepríjemné, nežiadúce, nezmyselné, vzbudzujúce úzkosť. Snaha potlačiť ich či ignorovať. Sú vnímané ako produkt vlastnej mysle, a nie ako niečo cudzie, vnucované do mysli zvonku. V dôsledku obsesií dochádza k nárastu úzkosti, ktorú sa potom človek snaží odstrániť nejakým konaním či rituálom – kompulziou. Obsesie majú sklon ku generalizácii, čo znamená, že sa objavujú aj v ďalších oblastiach života. Obsesie sa môžu objaviť po rôznych spúšťacích podnetov, napr. po podaní ruky s cudzou osobou, uzamknutí bytu, pohľade na ostrý predmet, po prečítaní neprijateľného slova, pohľade na nejakého človeka a pod. Obsesie človek nechce, ani nevíta, ale sa im bráni a snaží sa ich zbaviť. Obsesia je pasívny automatický zážitok: človeku sa to deje samo od seba. Napríklad u človeka, ktorý sa veľmi obáva o svoje zdravie, sa objaví myšlienka, že sa nakazil dotykom kľučky na dverách. Alebo u matky, ktorá veľmi miluje svoje dieťa, sa môže objaviť obsedantná myšlienka, že by dieťa mohla vyhodiť z okna. Jednotiacou témou je obava z možného ohrozenia a potreba zabrániť mu.⁷³

K základným znakom kompulzie patrí: Opakované, úmyselné a účelné konanie realizované podľa určitých pravidiel alebo určitým stereotypným spôsobom. Toto konanie smeruje k zníženiu či predchádzaniu úzkosti alebo obávanej situácie. Toto konanie nemusí mať žiaden vzťah k tomu, čomu má zabrániť, a teda môže mať čisto „magický“ význam. Kompulzie nemusia mať podobu výlučne motorického činu. Niektoré kompulzie sú navonok nepozorovateľné, pretože sú skryté, teda mentálne, ako napr. tiché kontrolovanie v duchu alebo recitovanie nezmyselných veršov v mysli. Kompulzívne myšlienky môžu mať niekedy rovnaký obsah ako myšlienky obsedantné, rozhoduje len ich poradie. Prvá myšlienka je mimovoľná obsesia a ďalšie sú neutralizujúce.⁷⁴

Obsedantno-kompulzívne ťažkosti sa obvykle prejavujú nasledujúcimi spôsobmi:

• nutkavá potreba opakovania očistného rituálu, napr. umývanie, prezliekanie do čistého oblečenia, vyplývajúce zo strachu z nečistoty a s tým súvisiacim ohrozením zdravia,
• nutkavá potreba kontroly (vypínačov, dverí, okien a pod.), ktorá nevedie k upokojeniu, že je všetko v poriadku,
• nutkavá potreba poriadku, určitého spôsobu usporiadania či konania, prejavuje sa neustálym urovnávaním a tendenciou konať presne podľa konkrétnych, v zásade nezmyselných pravidiel (v zmysle „keď bude všetko v poriadku, nič sa nestane“ – napr. „keď pôjdem len po čiernych dlaždiciach“),
• neodbytné myšlienky neprijateľnej povahy (napr. agresívne, sebapoškodzujúce a pod.), ktoré sa stále opakujú, pričom človek sa proti nim snaží brániť rôznymi rituálmi, ktoré vedú k dočasnej úľave.⁷⁵

Pre obsedantno-kompulzívnu poruchu je typické, že sa ľudia zaoberajú nepríjemnými myšlienkami a kvôli nim trpia silnou úzkosťou, napätím či nepohodou. Základnou a prevažujúcou emóciou je úzkosť, ktorú vyvolávajú vnútorné impulzy. Preto sa často vyhýbajú situáciám, ktoré navodzujú ohrozujúce myšlienky. Úzkosť z obáv a z následného vyhýbavého správania sa snažia neutralizovať opakovanými úkonmi alebo stereotypnými myšlienkami. Vznikne kompulzia, ktorá však zníži úzkosť len na chvíľu. Čoskoro prichádza nová úzkosť, nová potreba ju znížiť a rozvíja sa ďalšia kompulzia. Obsesie úzkosť vyvolávajú, kompulzie ju dočasne znižujú. Preto môžeme kompulzie označiť za aktívnu obranu proti úzkosti.⁷⁶

K neutralizácii (zníženiu napätia) slúžia rituály – kompulzie. Môžu to byť opakujúce sa prejavy v správaní (napr. opakované kontrolovanie uzamknutia dverí, nadmerné umývanie rúk a pod.) alebo myšlienky (napr. počítanie, opakovanie si nejakých veršov a pod.). Rituál je kompulzívne správanie buď zjavné, alebo skryté (mentálne). Znamená to, že správanie má pevne stanovený postup a poradie krokov s jasne určeným začiatkom a koncom. Niektoré prípady kompulzívneho správania sú vysoko ritualizované. Rituál možno niekedy chápať ako symbolický pokus odvrátiť a neutralizovať nepríjemné pocity vyplývajúce z vtieravých impulzov.⁷⁷

Ľuďom táto porucha mení bežné denné aktivity, ako napr. zamknutie dverí, šoférovanie auta, alebo použitie verejnej toalety, na činnosti vyvolávajúce veľkú úzkosť. Aby uľavili svojmu trápeniu, ktoré tieto situácie prinášajú, chorí ľudia musia vykonávať celú radu rituálov určených k zmierneniu pociťovaného strachu (napr. nadmerné upratovanie, umývanie, kontrolovanie, počítanie, hromadenie, zbieranie a pod.). V najzávažnejších prípadoch môže vykonávanie týchto rituálov zahltiť čas a energiu.⁷⁸

Takmer všetci ľudia s obsedantno-kompulzívnou poruchou sa snažia vyhnúť situáciám, ktoré v nich vyvolávajú obsedantné myšlienky a následné úzkosti, ktoré potom musia neutralizovať kompulziami. Ide o tzv. vyhýbavé správanie. Obvykle sa vyhýbavé správanie týka objektov a situácií, ktoré môžu byť potencionálnym spúšťačom obsesií a kompulzií. Napr. ten, kto má obsedantné obavy zo špiny a baktérií a pripája k tomu očistné rituály, obvykle sa snaží vyhnúť tomu, čo považuje za špinavé a nákazlivé. Žena, ktorá mala obsedantné myšlienky, že by mohla bodnúť svoje dieťa, vyhýba sa kontaktu s nožom. Zabezpečovanie slúži rovnako k neutralizácii. Je to snaha vyhnúť sa buď spúšťačom obsesie, alebo domnelým katastrofickým následkom. K zabezpečovaniu slúži napr. vykonávanie činnosti s niekým iným (napr. odchod z domova s niekým iným).⁷⁹

Väčšina osôb trpiaca obsedantno-kompulzívnou poruchou je si vedomá nezmyselnosti a obťažnosti myšlienok i rituálov, že ich správanie je iracionálne, ale nedokážu ich nevykonávať, pretože v prípade vynechania cítia veľkú úzkosť a strach z katastrofálnych dôsledkov. Avšak nedokáže sa im ubrániť, napriek tomu, že mu výrazne ovplyvňujú jeho denné aktivity. Niekedy si svoje správanie „morálne“ zdôvodňujú „čistotnosťou“, zmyslom pre poriadok alebo snahou zabrániť akejkoľvek malej pravdepodobnosti, že by sa niečo katastrofálne mohlo stať. Vedomie „iracionality“ však vedie k tomu, že sa za svoje správanie hanbia a boja, že ostatní ich budú pokladať za „bláznov“.⁸⁰

 

1.5 Hraničná porucha osobnosti

Slovo „hraničná“ odkazuje na niekedy nejasnú hranicu medzi neurózou a psychózou, lebo v minulosti boli títo ľudia diagnosticky zaraďovaní k atypickým formám psychóz. Výraz psychóza znamenal psychické ochorenie so skutočnou alebo aspoň predpokladanou organickou príčinou. Zatiaľ čo neuróza označovala poruchu vyvolanú psychickými účinkami, ktorá vychádzala najmä z nevyjasnených konfliktov a problémov v rannom detstve.⁸¹

Ide o ľudí na „hrane“, teda na hranici medzi neurózou a psychózou. Nikdy úplne nestrácajú stabilitu svojho ja, nikdy teda nie sú úplne psychotickí. Ale ich ja je napriek tomu hlboko zneistené. Trpia tým, že udržujú vždy veľmi intenzívne, ale nestále vzťahy. Ich vlastné emócie ich strhávajú prudko hore a potom zasa hlboko dole a udržujú ich v neustálom napätí. Ich sebaúcta je občas úplne na dne. Zamýšľajú sa nad samovraždou. Nemajú pre seba samých vôbec žiaden cit a niekedy si spôsobujú aj bolestivé rezné rany, aby sa mohli aspoň nejakým spôsobom vnímať a uvoľniť neznesiteľné napätie.⁸²

Hraničná porucha osobnosti je psychotickou poruchou s výskytom približne u 1-3%  populácie. Je prítomná približne u 10-20% psychiatricky hospitalizovaných pacientov. Spomedzi porúch osobnosti tvorí až 60%.⁸³

Psychoanalýza radí hraničnú poruchu k tzv. raným poruchám, ktoré boli vyvolané v najranejších fázach vývinu, pretože dieťa sa necítilo prijímané. To viedlo k existenciálnej neistote, ktorá sa prejavila v hraničnej poruche.⁸⁴

 

1.5.1 Diagnostika hraničnej poruchy osobnosti

Pre stanovenie diagnózy hraničnej poruchy osobnosti musí byť splnených najmenej päť z nasledujúcich kritérií:

1. zúfalá snaha zabrániť reálnemu alebo imaginárnemu osamoteniu („Ostatní so mnou nejako zachádzajú, teda som.“)
   
   Človek s hraničnou poruchou osobnosti často vníma prechodnú osamelosť ako trvalú izoláciu. Dostáva sa do depresie kvôli skutočnému alebo domnelému opusteniu zo strany významných ľudí. Obzvlášť, keď sú sami, môžu strácať pocit, že existujú, môžu si prestať pripadať skutoční. Namiesto Descartovho „Myslím, teda som“, žijú vo vlastnom štýle filozofie „Ostatní so mnou nejako zachádzajú, teda som“.
    
2. nestabilné, ale intenzívne medziľudské vzťahy so striedaním oboch extrémov – prehnanej idealizácie a devalvácie a tiež nápadné vzorce manipulácie druhými („Neúnavné hľadanie toho pravého, to pravé.“)
   
   Človek s hraničnou poruchou osobnosti je typicky závislý na partnerovi, idealizuje si ho, pokiaľ partner neodvrhne tieto jeho potreby, alebo ho nejako odmietne, či prejaví nezáujem, v tú chvíľu sa hraničiar prehupne do druhého extrému – devalvácie, odmietania blízkosti a úniku. Hraničiar často máva na druhých nerealistické nároky. Manipulatívnosť sa prejavuje prostredníctvom fyzických ťažkostí a hypochondrie, prejavov slabosti a bezmocnosti, provokatívnymi činmi a masochistickým správaním. Často sa objavujú samovražedné vyhrážky s cieľom získať pozornosť. Akokoľvek je hraničiar na druhých veľmi citlivý, skutočná empatia mu chýba.
    
3. výrazná a trvalá porucha identity, ktorá sa prejavuje vo forme neistoty v najmenej dvoch z nasledujúcich oblastí: sebaobraz, sexuálna orientácia, dlhodobé ciele, prianie ohľadom povolania, druh priateľov či partnerov, osobné hodnotové predstavy („Kto som?“)
   
   Ľuďom s hraničnou poruchou osobnosti chýba konštantná, jadrová identita, a rovnako tak aj konštantný jadrový koncept druhých. Takýto človek neprijíma svoju vlastnú inteligenciu, príťažlivosť či citlivosť ako konštantné rysy, ale skôr ako komparatívne vlastnosti, ktoré je potrebné neustále znovu získavať a porovnávať. Pre človeka s hraničnou poruchou sa identita hodnotí na krivke. To, kým je, dnes určuje jeho hodnotu, bez väčších ohľadov na to, čo predchádzalo. Sebaúctu dosahuje len tým, že urobí dojem na druhých, a vďačnosť druhých je rozhodujúca pre to, aby sa sám mal rád.
    
4. impulzivita v najmenej dvoch potencionálne sebapoškodzujúcich oblastiach, napr. zneužívaní návykových látok, sexuálna promiskuita, bezohľadná jazda, drobné krádeže, prehnané utrácanie peňazí alebo prejedanie sa („Impulzívna povaha.“)
   
   Stáva sa, že keď pre hraničiara je bolesť z osamelosti príliš veľká, siaha po alkohole alebo sexuálnych radovánkach. Následne sa utápa vo výčitkách a v pocite, že si to zaslúžil, že ho partnerka opustila. Potom sa celý cyklus rozbehne znova.
    
5. opakované suicidálne vyhrážanie, gestá či správanie alebo sebapoškodzujúce konanie („Sebadeštruktivita.“)
   
   Suicidálne správanie odrážajú hraničiarove sklony k neprekonateľnej depresii a manipulácii s druhými. Časté vyhrážky či pokusy o samovraždu často nepredstavujú túžbu zomrieť, ale skôr spôsob, ako zdeliť svoju bolesť a prosbu, aby ostatní nejako zasiahli. Pokiaľ sa však opakujú a stanú sa niečím bežným, vedú práve k opačnej reakcii – ostatných to prestane baviť a nereagujú, čo môže viesť k vážnejším pokusom. Sebapoškodzovanie (žiletkou, nožom, cigaretami,..) často začína ako impulzívne sebatrestajúce konanie, ale časom sa môže vyvinúť v premyslený rituál. Sebadeštrukčné správanie je možné vysvetliť rôznymi spôsobmi. Samonavodzovaná bolesť môže odrážať hraničiarovu potrebu uniknúť otupelosti, ktorá ho zviera. Zážitok bolesti sa stáva dôkazom vlastnej existencie. Podstatným dôvodom pre sebadeštrukčné správanie sú manipulatívne potreby súcitu, záchrany či pozornosti.
    
6. emočná nestabilita vplyvom výrazne reaktívnej nálady so závažnými epizodickými prechodmi k depresii, podráždenosti či úzkosti, obvykle trvajúcimi niekoľko hodín, alebo zriedkakedy niekoľko dní („Radikálne zmeny nálad.“)
   
   Človek s hraničnou poruchou často prekonáva náhle zmeny nálad, ktoré trvajú krátku dobu. Jeho základná nálada obvykle nie je pokojná a vyrovnaná, ale často buď hyperaktívna a neskrotná, alebo pesimistická, cynická a depresívna.
    
7. chronické pocity prázdnoty („Neustále poloprázdny.“)
   
   Ľudia s hraničnou poruchou postrádajúci pocit identity často zažívajú bolestnú osamelosť, ktorá ich vedie k hľadaniu, ako prázdne miesta zaplniť.
    
8. neprimeraná, silná zlosť alebo neschopnosť ovládať zlosť, napr. časté záchvaty zlosti, pretrvávajúca zlosť alebo bitky („Rozzúrený býk.“)
   
   Hraničiarove výbuchy hnevu sú často rovnako nepredvídateľné ako desivé. Typické sú domáce hádky spojené s hádzaním riadu či naháňaním s nožom. Tento hnev môže roznietiť konkrétne príčina (často triviálna), avšak pod ktorou sa nachádza celý arzenál strachu zo sklamania a opustenia.
    
9. prechodné a so stresom súvisiace vzťahovačné predstavy alebo ťažké disociačné príznaky („Občas sa správam šialene.“)
   
   Najbežnejšie psychotické zážitky hraničiara zahŕňajú pocity neskutočna a paranoidné predstavy. Pocity neskutočna zahŕňajú disociáciu od obvyklých vnemov. Jedinec vníma seba alebo ľudí okolo ako neskutočné.^{85 86}

 

1.5.2 Prejavy hraničnej poruchy osobnosti

Hlavným znakom je nevyhranenosť a nestabilita v oblasti sebachápania, narušenia emočného prežívania a uvažovania a z toho vyplývajúce problémy v správaní a medziľudských vzťahov.⁸⁷

Typickým znakom je chýbajúca jadrová identita. Ak človek s hraničnou poruchou opisuje sám seba, načrtne zmätený či rozporuplný obraz sám seba, na rozdiel od ostatných, ktorí si jasne uvedomujú, kým sú.⁸⁸

Človek s hraničnou poruchou často zúri kvôli ľuďom, ktorých najviac miluje. Pripadási bezmocný a prázdny a jeho identita je roztrieštená závažnými emočnými rozpormi. Navzdory tomu, že ho druhí neustále ničia, hraničiar zúfale hľadá nové vzťahy, pretože samota, i prechodné osamotenie, je neznesiteľnejšie než týranie. U hraničiarov sa vzťahy často rýchlo rozpadajú. Udržať si blízky vzťah s človekom s hraničnou poruchou vyžaduje pochopenie tejto poruchy a ochotu kráčať po dlhom a nebezpečnom vysutom lane. Pre hraničiara je nesmierne ťažké odhadnúť optimálnu psychickú vzdialenosť od druhých. Aby to vyvážil, pendluje medzi lipnutím a závislosťou a hnevlivou manipuláciou, medzi prívalmi vďačnosti a výbuchmi iracionálneho hnevu. Obáva sa opustenia, a preto ku druhému lipne, a obáva sa pohltenia, a preto ho odstrkuje. Dychtí po dôvernosti, a zároveň sa jej desí. Strach z odmietnutia je spojený súčasne s očakávaním odmietnutia. Očakávanie odmietnutia je zdrojom výrazného napätia, ktoré vedie k dysfunkčným prejavom v správaní. Zvýšená senzitivita na odmietnutie je spojená aj s výraznou potrebou kontroly či vlastnenia a tiež tendenciou k agresívnym reakciám na odmietnutie.⁸⁹

Všetko je extrémne: čierne alebo biele. Človek je dobrý alebo zlý. Medzi oboma pólmi sotva niečo je, chýbajú farby. Ľuďom s hraničnou poruchou osobnosti chýba vnútorné poznanie, že v jednom človeku sú prítomné dobré, menej dobré i zlé časti. To, že u človeka sú aj rôzne „farebné odtiene“ medzi tým, nevnímajú. To, že vnímajú svet len v extrémoch, vznikajú katastrofálne problémy vo vzťahoch. Štiepenie by sme mohli metaforicky označiť ako čiernobiely svet ľudí s hraničnou poruchou osobnosti. Títo ľudia nestrpia rozporuplnosť a nejasnosť ľudí a nedokážu zlúčiť dobré a zlé vlastnosti druhého človeka do súvislého porozumenia tejto osobe. V každý okamih je človek buď dobrý alebo zlý, bez čohokoľvek medzi tým. Preto dokážu niekoho jeden deň idealizovať a druhý deň úplne devalvovať a zatracovať. Tento typ správania definujeme ako štiepenie. Štiepenie predstavuje striktné oddeľovanie pozitívnych a negatívnych myšlienok o sebe samom i o druhých, teda neschopnosť tieto pocity zlúčiť. Väčšina ľudí je schopná zažívať obe protikladné emočné stavy naraz, ale ľudia s hraničnou poruchou nie, lebo oni ak sú ponorení do jedného citového stavu, tak ten druhý si vôbec neuvedomujú.⁹⁰

Človek má chronické pocity prázdnoty, ktoré striedajú prudké zmeny afektivity a sebahodnotenia. Excesivné pokusy vyhnúť sa opusteniu môžu viesť k samovražedným vyhrážkam alebo sebapoškodzujúcim činom (pálenie sa cigaretou, porezanie sa, búchanie končatinou alebo hlavou o stenu a pod.).⁹¹ Časté sú sebadeštrukčné alebo samovražedné sklony a gestá.⁹²

Hraničná osobnosť je emočne nestála. Nálady sa u nej rýchle a prudko striedajú a prenáša ich z vrcholovej radosti do hlbín depresie. Hodinu je človek plný hnevu a o ďalšiu hodinu je úplne pokojný, a často ani nevie, čo ho k takému rozhorčeniu priviedlo.⁹³ „V dôsledku zvýšenej emočnej reaktivity s prudkou odozvou na prítomný podnet vzniká typický obraz afektívnej instability, ako jeden z hlavných symptómov hraničnej poruchy osobnosti. Manifestuje sa ako opakované, prudké a náhle zmeny nálady, ktoré trvajú zväčša niekoľko hodín, len zriedka niekoľko dní. Dochádza ku kolísaniu afektu k rôznym polaritám vo veľmi krátkom čase.“⁹⁴ Ľudia s hraničnou poruchou osobnosti sú senzitívni najmä k negatívnym emóciám ako sú hnev, strach či smútok, nie však k pozitívnym emóciám. Od raného veku majú tendenciu k prežívaniu negatívnych emócií v rôznych situáciách a kontextoch. Tento fakt sťažuje učenie sa vhodným stratégiám regulácie emócií.⁹⁵

Schopnosť plánovať veci dopredu je u ľudí trpiacich hraničnou poruchou osobnosti malá, plány často pod vplyvom rôznych okolností menia a to následne potvrdzuje ich pocit vlastnej nekompetencie. Hlavným emocionálnym rysom je afektívna dysregulácia – neschopnosť odložiť emočný impulz, ktorý prinesie úľavu, i keď len krátkodobo.⁹⁶

Výsledky štúdií ukazujú, že ľudia s hraničnou poruchou osobnosti robia chyby v hodnotení postojov ľudí v okolí, napr. hodnotia ich ako nežičlivých, škodoradostných a pod.⁹⁷ Tiež majú ťažkosti obnoviť kooperáciu s druhými po zažití sklamania. Taktiež majú tendenciu nesprávne interpretovať neutrálne situácie. Často sa cítia odmietnutí aj za podmienok normálneho sociálneho prijatia.⁹⁸

Rodinné zázemie ľudí s hraničnou poruchou osobnosti je často poznamenané alkoholizmom, depresiami, emočnými poruchami, citovou depriváciou, týraním a pod. Tieto nestabilné vzťahy sa často prenášajú do dospelosti, kde sú romantické vzťahy veľmi napäté a nemajú dlhodobé trvanie.⁹⁹ Výsledky štúdií ukazujú, že stopy vedúce k narušeniu interpersonálnych vzťahov možno nájsťuž v detstve v podobe traumy alebo narušenia vzťahov medzi dieťaťom a rodičom (vzťahová väzba).¹⁰⁰

Keďže ľudia s hraničnou poruchou osobnosti svoje vlastnosti nepovažujú za problematické, tak liečbu a pomoc za účelom zmeny osobnostných čŕt nevyhľadávajú.¹⁰¹

 

Autor: PhDr. Michaela Šuľová, PhD. (Teologická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku)

 

Literatúra

• ATKINSONOVÁ, S. Jak zdolat skálu jménem deprese. Praha: Albatros, 2005. 155 s. ISBN 80-00-01544-7.
• BANKOVSKÁ-MOLTOVÁ, L. – ŠPANIEL, F. Schizofrenie. Jak předejít relapsu aneb terapie pro 21. století. Praha: Mladá fronta, 2013. 110 s. ISBN 978-80-204-2993-3.
• DUŠEK, K. – VEČEŘOVÁ-PROCHÁZKOVÁ, A. Diagnostika a terapie duševních poruch. Praha: Grada, 2017. 646 s. ISBN 978-80-247-4826-9.
• GAY, Ch. Bipolární porucha. Rady pro rodiny a blízké osob s maniodepresivními stavmi. Praha: Portál, 2010. 136 s. ISBN 978-80-7367-668-1.
• GRAMBAL, A. a kol.Hraniční porucha osobnosti a její léčba. Praha: Grada, 2017. 288 s. ISBN 978-80-247-5796-4.
• GRÜN, A. Deprese jako šance. Spirituální impulzy. Praha: Portál, 2009. 136 s. ISBN 978-80-7367-608-7.
• HAHLWEG, K. – DOSE, M. Schizofrénia. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2000. 122 s. ISBN 80-88952-03-4.
• HELL, D. – FISCHER-FELTEN, M. Schizofrénie. Základy pre porozumenie a orientáciu. Trenčín: Vydavateľstvo F, 1997. 113 s. ISBN 80-967277-2-9.
• KAFKA, J. a kol. Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin: Osveta, 1998. 255 s. ISBN 80-88824-66-4.
• KREISMAN, J. – STRAUS, H. Nenávidím tě, neopouštěj mě! Zvládání hraniční poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2017. 256 s. ISBN 978-80-262-1280-5.
• KŘIVOHLAVÝ, J. Jak zvládat depresi. Praha: Grada, 2013. 184 s. ISBN 978-80-247-4774-3.
• LÁTALOVÁ, K. Bipolární afektivní porucha. Praha: Grada, 2010. 256 s. ISBN 978-80-247-3125-4.
• LÜTZ, M. Kdo je tu vlastně blázen? Zábavný úvod do psychiatrie a psychoterapie. Praha: Portál, 2017. 207 s. ISBN 978-80-262-1203-4.
• MAHROVÁ, G. a kol. Sociální práce s lidmi s duševními onemocněním. Praha: Grada, 2008. 176 s. ISBN 978-80-247-2138-5.
• MENTZOS, S. Dynamika duševní nemoci. Praha: Portál, 2005. 127 s. ISBN 80-7178-992-5.
• MOTLOVÁ, L. – KOUKOLÍK, F. Schizofrenie. Neurobiologie, klinický obraz, terapie. Praha: Galén, 2004. 437 s. ISBN 80-7262-277-3.
• NÁRODNÉ CENTRUM ZDRAVOTNÍCKYCH INFORMÁCIÍ.Medzinárodná klasifikácia chorôb – MKCH.^online. ^{cit. 2018-12-12}. Dostupné na internete: .
• NOVÁ, M. Duševní poruchy u cizinců. In. Metódy sociálnej práce s osobami s duševnými poruchami. Ružomberok: Verbum, 2018. s. 39-46. ISBN: 978-80-561-0593-1.
• NOVÁK, T. – LÁSKOVÁ, H. Peklo v duši. Depresie a mánie. Praha: Grada, 2016. 144 s. ISBN 978-80-247-5851-0.
• OCISKOVÁ, M. – PRAŠKO, J. Stigmatizace a sebestigmatizace u psychických poruch. Praha: Grada, 2015. 376 s. ISBN 978-80-247-5199-3.
• PEČEŇÁK, J. a kol. Kapitoly o schizofrénii. Martin: Osveta, 2005. 196 s. ISBN 80-8063-201-4.
• PRAŠKO, J. a kol. Obsedantně-kompulzivní porucha a jak sej í bránit. Praha: Portál, 2003. 120 s. ISBN 80-7178-810-4.
• PRAŠKO, J. a kol. Úzkost a obavy. Jak je překonat. Praha: Portál, 2012. 232 s. ISBN 978-80-7367-986-6.
• PROBSTOVÁ, V. – PĚČ, O. Psychiatrie pro sociální pracovníky. Vybrané kapitoly. Praha: Portál, 2014. 248 s. ISBN 978-80-262-0731-3.
• RABOCH, J. – PAVLOVSKÝ, P. – JANOTOVÁ, D. Psychiatrie – minimum pro praxi. Praha: Triton, 2012. 239 s. ISBN 978-80-7387-582-4.
• RABOCH, J. a kol. Klinická psychiatrie v denní praxi. Praha: Galen, 2008. 158 s. ISBN 978-80-7262-586-4.
• RÖHR, H. P. Cesty z úzkosti a deprese. O štěstí lásky k sobě samému. Praha: Portál, 2012. 168 s. ISBN 978-80-262-0073-4.
• RÖHR, H. P. Hraniční porucha osobnosti. Vznik poruchy, průběb a možnosti jejího překonání. Praha: Portál, 2003. 120 s. ISBN 80-7178-724-8.
• STYX, P. O psychiatrii. Jak žít a jednat s duševně nemocnými lidmi. Brno: Computer Press, 2003. 178 s. ISBN 80-7226-828-7.
• VÁGNEROVÁ, M. Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha: Portál, 2012. 872 s. ISBN 978-80-262-0225-7.
• VAVRUŠOVÁ, L. a kol. Bipolárna porucha. Martin: Osveta, 2004. 2014 s. ISBN 80-8063-136-0.
• VAVRUŠOVÁ, L. a kol. Depresia. Martin: Osveta, 2008. 220 s. ISBN 978-80-8063-280-9.
• VAVRUŠOVÁ, L. a kol. Hraničná porucha osobnosti. Nové Zámky: Psychoprof, 2014. 78 s. ISBN 978-80-89322-17-6.