Krízová intervencia

Krízová intervencia s rodičmi dieťaťa s duševnou poruchou

 

Sú medzi nami a nemusíme si ich ani všimnúť. Deti, mladí i dospelí... Nejedná sa len o osoby, ktoré trpia duševnou poruchou odmalička, tá sa často môže prejaviť u dospelých vzdelaných osôb pracujúcich na vysokých postoch.

Téma krízovej intervencie s osobami s duševnou poruchou je veľmi široká. V tejto časti sa zameriame na krízovú intervenciu s rodinou dieťaťa s duševnou poruchou, aj keď zaiste podnetným by bolo zmapovať prácu krízového interventa s dospelou osobou, u ktorej duševná porucha vznikne v priebehu  života, alebo zachytiť i prežívanie samotného dieťaťa, ktoré trpí duševnou poruchou. 

Naším cieľom je predstaviť duševnú poruchu v kontexte rodiny, pretože je to práve rodina, ktorej sa duševná choroba dotýka, ktorá duševnú chorobu svojho dieťaťa potrebuje integrovať. Z čoho vyplýva, že prioritnou cieľovou skupinou bude rodina ako systém, a teda vzťahy v rodine – rodičia a postihnuté dieťa, súrodenci a postihnuté dieťa, no najdôležitejší vzťah bude manželský, nakoľko láska medzi mužom a ženou je fundamentom vo výchove.

Cieľom tejto časti nie je len zopakovať známe, ale obohatiť tému krízovej intervencie o nové poznatky inšpirované aj pohľadmi iných vied.

 

1.1 Definícia krízovej intervencie všeobecne

V každodennom živote rodina používa zaužívané vzorce správania, aby sa vyrovnala so všetkými požiadavkami života. Ak tieto požiadavky výrazne presiahnu jej možnosti, rodina prežíva krízu, kde môžeme vidieť široký priestor pre pomáhajúce profesie na realizáciu krízovej intervencie.¹ „Krízová intervencia je odborná metóda práce s klientom v situácii, ktorú osobne prežíva ako záťažovú, nepriaznivú, ohrozujúcu“² a „ktorú klient nedokáže zvládnuť samostatne či s pomocou svojej sociálnej siete, a preto potrebuje odborníka.“³ „Za krízovú môžeme označiť takú situáciu, ktorá eskaluje a presahuje aktuálne možnosti človeka ju zvládnuť. Zároveň ide o situáciu, ktorá je subjektívne prežívaná ako negatívna, ohrozujúca kvalitu života (alebo samotný život) a človek aktuálnu možnosť riešenia dočasne nenachádza.“⁴

Krízová intervencia je určená pre osobu v akútnej krízovej situácii, a preto sa uskutočňuje v nepredvídateľných situáciách.⁵ V súvislosti s nepredvídateľnosťou vzniká potreba zásahu zo strany vzdelaného sociálneho pracovníka s praxou.⁶ Krízová intervencia sa od klasického poradenstva odlišuje predovšetkým časovým faktorom.⁷ Od bežnej intervencie sa líši tým, že je: ľahko dosiahnuteľná – prostredníctvom širokej siete dostupných inštitúcií a foriem; kontinuálna – jej pokračovaním je následná práca s klientom; preventívna – predchádza možnému zhoršeniu stavu; aktivizujúca – aktivizuje v klientovi skrytý potenciál; blízka – poskytuje sa v najmenej obmedzujúcom prostredí.⁸ Ďalšími znakmi odlíšenia bežnej a krízovej intervencie je predovšetkým okamžitá pomoc, redukcia ohrozenia, zameranie sa na aktuálnu situáciu. Krízová intervencia je na rozdiel od bežnej intervencie a poradenstva charakteristická intenzívnym kontaktom s vymedzeným časovým ohraničením (6 – 10 stretnutí vo frekvencii 1x týždenne alebo aj 1x denne), ďalej štruktúrovaným, aktívnym aj direktívnym prístupom (rozhovor má pevne v rukách intervent).⁹

Pri krízovej intervencii ide o okamžitý osobný alebo telefonický kontakt s osobou v krízovej situácii.¹⁰ Počas krízovej intervencie sa sociálny pracovník usiluje eliminovať ohrozenia klienta, objaviť a posilniť jeho potenciál a vyrovnať sa so záťažou tak, aby sa posilnila jeho integrita a rast, aby sa tak predišlo nevhodným spôsobom riešenia situácie.¹¹

Cieľom prvej pomoci v kríze je ohraničenie klientovho akútneho stavu, zoslabenie intenzity krízy, minimalizácia dopadov na kvalitu života, zabránenie vzniku vážnych a dlhodobých problémov, upokojenie¹²a stabilizácia stavu klienta, zníženie nebezpečia, zaistenie klientovho fungovania na úroveň pred krízou, nasmerovanie klienta na ďalšie možnosti riešenia, podpora kompetencie a samostatnosti klienta,¹³ mobilizácia klientových kapacít a aktivizácia vôle.¹⁴ Krízový pracovník má vniesť štruktúru a oporu, sprehľadniť situáciu, pomôcť rodine realisticky prijať situáciu, obmedzenia, poukázať na možnosti, ich využitie a rozvoj.¹⁵

 

1.2 Krízová intervencia s rodinou dieťaťa s duševnou poruchou

Pri téme duševnej poruchy dieťaťa môže byť otázny dôvod, pre ktorý je nepostačujúca bežná intervencia a je potrebná práve krízová intervencia. Jednoduchou odpoveďou je, že nečakaná informácia o zdravotnom stave dieťa vytvára krízovú situáciu, ktorá si vyžaduje neodkladnú odbornú intervenciu. Fakt duševnej choroby dieťaťa si vyžaduje okamžité zareagovanie, preto rodičia nemôžu čakať.

Aj keď nemusí ísť o krízu zjavnú, iba latentnú, ktorú si rodina plne neuvedomuje alebo nepripúšťa¹⁶, faktom je, že ide o prekážku, ktorú rodina nie je schopná prekonať vlastnými silami, vlastnými vyrovnávajúcimi stratégiami, pomocou blízkych ľudí – v prijateľnom čase a obvyklým spôsobom.¹⁷ Spúšťačom sú totiž silné traumatizujúce vonkajšie stresory, nad ktorými rodina nemá kontrolu. V takej situácii je krízová intervencia nástrojom mobilizácie podpory v novej a neznámej situácii, na ktorú človek nemá vopred vytvorený vzorec správania. Úlohou krízovej intervencie je teda navodenie bezpečného rámca – naučiť rodinu situáciu prijať, uchopiť a včleniť do svojho života.¹⁸

Kríza vždy predstavuje stratu, ktorú možno definovať ako náročnú životnú situáciu charakterizovanú dlhodobým a predovšetkým nezvratným odlúčením od významného objektu alebo funkcie.¹⁹ Krízu, ktorá je predmetom nášho skúmania, možno považovať za stratu okamžitú (keďže predstava o dieťati a jeho prospešnej budúcnosti sa zrúti ako domček z karát zo dňa na deň), stratu anticipačnú a trvalú (presahujúcu do budúcnosti – pretože duševná choroba ovplyvňuje rodinu na celý život), o stratu intrapsychickú (o stratu normálneho života s dieťaťom, pretože úplne rozbije ideál zdravého a úspešného dieťaťa), ale aj o stratu funkcionálnu (strata roly rodiča zdravého dieťaťa a strata predstavy o ideály tejto roly). Ide tiež o stratu rolovú (nakoľko príchod duševne postihnutého dieťaťa do rodiny je spojený často so zmenou pracovného zaradenia alebo stratou zamestnania a často aj rozvodom). A nakoniec ide o stratu systémovú (pretože príchod nového člena do rodiny vplýva vždy na celý rodinný systém. A ak ide o dieťa s duševnou poruchou, tento systém je narušený ešte zásadnejšie). Životná strata môže viesť k regresu a úpadku, ale i k rastu a vývoju osobnosti. Úzkostnú neistotu v čase diagnostikovania nesú rodičia veľmi ťažko. Po stanovení diagnózy dieťaťa zasahuje kríza rodinu na viacerých úrovniach:

• behaviorálna úroveň– rodičia sú donútení bezodkladne sa zaučiť do špecifickej starostlivosti o dieťa, zvládnuť finančné nároky a bežný chod rodiny
• emočná úroveň– rodičia potrebujú spracovať pocity smútku, zlosti, viny, bezmocnosti a izolácie
• fyzická úroveň– ako dôsledok stresu sa u rodičov môžu objaviť zdravotné ťažkosti
• interpersonálna úroveň– rodina sa musí vyrovnať s reakciami a otázkami okolia, s pocitom odlišnosti, rovnako potrebujú zaistiť oporu zdravým členom rodiny
• kognitívna úroveň– rodičia sú nútení vstrebať informácie o postihnutí, prijať zmeny plánov, predstáv a svojich očakávaní.²⁰

Každá kríza je vážnym otrasom, ktorý podnecuje zmeny. Potenciál krízy je obrovský, kríza je pozvaním k zmene paradigiem, k zásadnej voľbe, k zmene postojov, k utvoreniu nového zmyslu, k novým životným možnostiam. V kríze sa človek učí hrať s kartami, ktoré boli rozložené. V kríze slabnú obranné mechanizmy, aj preto je klient prístupnejší žiadať o pomoc, ktorú pred tým mohol odmietať.²¹ Človek je v čase trvania krízy motivovaný učiť sa a krízu riešiť, je otvorený aj neobvyklým a tvorivým možnostiam. Teda okrem ohrozenia, ktoré kríza prináša, môže v sebe kríza skrývať formatívny a rastový potenciál.²²

 

1.3 Špecifiká krízovej intervencie s rodinou dieťaťa s duševnou poruchou

Skúsenosť duševnej choroby dieťaťa sa dotýka širokej spleti vzťahov. Vplýva na identitu rodičovskej roly, na ich manželský vzťah, na vzťahy rodičov s dieťaťom s duševnou poruchou i s ostatnými deťmi, ktoré sa príchodom choroby do rodiny chtiac-nechtiac menia, na súrodenecké vzťahy navzájom, ale i k svojmu duševne chorému súrodencovi. Rodina zápasí so spôsobom vysporiadania sa s reakciami okolia (starí rodičia, susedia, kolegovia, spolužiaci, známi a priatelia).

Predstavená spleť vzťahov preddefinuje i samotné zameranie krízovej intervencie. Ako to z popisu vyplýva, nestačí pracovať s jednotlivcom, v tomto prípade musí byť intervencia zameraná na prácu s celou rodinou – ako systémom. Rodina je systém dynamický (živý, nikdy nie stabilný a jednotvárny), ale i dramatický, pretože do rodiny vstupujú často náročné situácie, ktoré sa vymykajú štandardu, na ktoré rodina potrebuje flexibilne a adekvátne zareagovať.

Systémová práca s rodinou vychádza z faktu, že sociálne vzťahy klienta sa odohrávajú v rôznych sociálnych systémoch – v našom prípade rodina²³. Rodiny, ktoré sa dobre adaptovali na prijatie dieťaťa s duševnou poruchou sa vyznačujú normálnym fungovaním manželského subsystému a schopnosťou mobilizovať širšiu rodinu a priateľov.²⁴ Rodina je systémom na udržanie rodinnej stability. Ak je systém alebo nejaká jeho časť vystavená silám narušujúcim rovnováhu, spätnou väzbou sa obnoví predchádzajúca rovnováha.²⁵ Systémová teória sa zakladá na presvedčení, že individuálne problémy majú svoje kauzálne zakotvenie v poruchovom fungovaní rodiny, v ktorej osoba žije. Krízový intervent potrebuje preto riešiť problém v rodinnom kontexte, preto pracuje s celou rodinou. Vďaka systémovej práci s rodinou sám získa komplexnejší obraz problému, rodinného systému, jeho vzťahov a do riešenia zapojí celé rodinné spoločenstvo.²⁶

 

1.3.1 Manželský vzťah

Akákoľvek rodinná kríza je skúškou základov manželstva: Ak sú slabé základy, kríza spôsobuje rozpad, keďže dané základy nie sú schopné uniesť ťarchu reality. Ak sú základy silné, kríza prináša návrat ku koreňom, obnovu, očistenie od toho, čo je škodlivé alebo nepodstatné, s cieľom sústrediť sa na to podstatné.²⁷ Zo všetkých rodinných vzťahov je najpodstatnejšie, ako objavenie duševnej poruchy u dieťaťa otrasie manželským vzťahom. Ak bude tento vzťah pevný, dodá pocit istoty a bezpečia i ostatným vzťahom a pomôže lepšie zvládnuť celú situáciu všetkým členom rodiny. Ak duševná porucha destabilizuje manželský vzťah, destabilizuje i ostatné vzťahy.

Jedným zo scenárov môže byť odchod jedného z rodičov (najčastejšie otca). Matka, ktorá často zostáva na dieťa sama, sa môže po veľmi krátkom čase cítiť frustrovaná a vyčerpaná, nakoľko čelí náročnosti zladenia zamestnania, domácnosti, výchovy a ešte i starostlivosti o dieťa, no najmä finančne náročnej situácii, ktorá sa neštandardnou situáciou ešte znásobuje.

Najčastejšími sociálnymi dôsledkami objavenia duševnej choroby v rodine je pokles alebo strata príjmov, čoho príčinou je často obmedzenie alebo strata zamestnania minimálne jedného z rodičov, zvýšenie nárokov na starostlivosť o dieťa, sociálna izolácia.²⁸ Úloha sociálnej práce je tu evidentná: pomôcť odbremeniť rodinu od bremien, ktoré jej pomôžu sústrediť sa na podstatné.

Popri tom má byť úlohou krízovej intervencie – nakoľko to je len možné zastabilizovať manželský vzťah. Aj keď možno tvrdiť, že „na to priestor nie je“, predsa však vidíme, že je to to najpodstatnejšie, lebo silný manželský vzťah je jednou z najdôležitejších vyrovnávajúcich stratégií. Preto, pokiaľ krízový intervent zistí, že manželský vzťah rodičov dieťaťa s duševnou poruchou je nestabilný, stáva sa to preňho indikátorom potreby ďalšej pomoci a spolupráce s ďalšími odborníkmi.

 

1.3.2 Identita rodičovskej roly

Ortieľ s menom „mentálna retardácia“ či „duševná choroba“ spôsobia v rodičoch reťazovú reakciu viacerých reakcií: bezmocnosť, úzkosť, sebaľútosť, sebaobviňovanie, strach, neopísateľnú bolesť a slzy, nespavosť, stratu viery a nádeje, strach z budúcnosti, záchvaty hnevu a zlosti, sklamanie z Boha, zrútenie predstáv o svojom živote, živote dieťaťa i celej rodiny. Rodičia môžu často prechádzať ťažkosťou svoje choré dieťa prijať. Mnohí sa naň nedokážu pozerať, pripadá im škaredé, odporné, môžu ho porovnávať so zdravými deťmi, či už vlastnými alebo cudzími. A toto je najťažšia časť pre rodiča s dieťaťom s duševnou poruchou: prijať a milovať dieťa také, aké je. Až prijatím pravdy o dieťati môžu začať liečiť svoje predstavy. Rodičia sú donútení zahodiť svoje predstavy o svojom osobnom rozvoji, plánoch a túžbach ohľadom budúcnosti a kariéry, popri tom môžu mať pochybnosti, či sa dokážu celý život starať o choré dieťa.

Byť rodičom dieťaťa s postihom znamená líšiť sa. Predstavy o rodičovstve prezentované v populárnych médiách sú založené na predstave zdravého dieťaťa. Rodičia si vytvoria určitý mentálny obraz dieťaťa, ku ktorému si už počas tehotenstva vytvoria emocionálny vzťah. Vyrovnať sa so zidealizovanou predstavou dieťaťa a jeho reálnou podobou je pre rodičov veľmi náročné. Postihnuté dieťa je pre rodičov sociálna stigma. Zasahuje ich sebavedomie, ovplyvňuje ich osobnú i rodičovskú identitu, rodičia často strácajú sebaistotu, dôveru v seba, partnera i lekára.Mnoho rodičov sa v dôsledku života s dieťaťom s duševnou poruchou obviňuje, že sú zlí, neschopní alebo nedostatoční, preto potrebujú povzbudenie, ocenenie, odhalenie možností, zručnosť chápať situáciu pozitívne.Rodičia zažívajú mimoriadnu záťaž a veľmi náročnú životnú situáciu, ktorá so sebou prináša sériu ďalších mnohonásobných strát. Frustrácia rodičov vyplýva z reorganizácie hodnotového systému a životného štýlu rodiny. Rodina stojí pred skúškou svojich adaptačných možností a schopností, ktoré si často vyžadujú zmenu štruktúry a fungovania rodinného systému.Reakciu rodičov na prijatie informácie o postihnutí ich dieťaťa ovplyvňuje okrem kvality ich vzájomného vzťahu predovšetkým kvalita ich emocionálneho vzťahu k dieťaťu, ktoré má duševnú poruchu, fakt jeho prijatia alebo neprijatia, zmeny, ktoré narodenie dieťaťa spôsobí, spôsob zvládania stresu na individuálnej a rodinnej úrovni, podporná sociálna sieť rodičov. Krízová intervencia a následná práca s rodinou vytvára veľký priestor – pomôcť rodine nachádzať zdroje pomoci a spôsoby zvládania, uisťovať o ich vlastnej hodnote, posilňovať ich sebavedomie, aby sa z rodiny nestal ostrov nešťastia.²⁹

Určité percento rodičov (zvlášť otcov) takýto problém nedokáže uniesť, preto z rodiny utekajú (únikom do práce, trávením času v partii, pasívnym prístupom k rodinným povinnostiam).³⁰ Neprítomnosť otca vážne poznačuje rodinný život a výchovu detí. Nemusí ísť pritom iba o neprítomnosť fyzickú, ale i citovú, kognitívnu a duchovnú. (Porov. AL 55) Ak otec svojmu chorému dieťaťu neprejavuje emocionálnu blízkosť alebo sa zrieka svojho odhodlania rodinu viesť a ukazovať smer aj v neštandardnej situácii, zostáva len kdesi v kúte ako pasívny a neprítomný, ako muž, ktorý nevie dať primeranú odpoveď³¹ na situáciu, ktorej čelí (alebo nečelí).

 

1.3.3 Manažment vzťahov v rodine

V situácii, ktorú popisujeme stojí pred rodičmi náročná úloha vysvetliť súrodencom, že ich brat alebo sestra má nejakú duševnú poruchu. Je pravdou, že deti majú v tomto pred rodičmi istý „náskok“, pretože kým rodičia túto šokovú informáciu spracovávajú, deti (zvlášť v nízkom veku) nemusia nič tušiť ani badať. Na druhej strane práve v takýchto situáciách môže byť prvotná reakcia detí pozitívne prekvapujúca a spôsob jej akceptácie môže pomôcť i samotným rodičom. Sú však duševné poruchy, ktoré môžu výrazne prekážať samotným súrodencom (ako je napr. syndróm ADHD) a môžu komplikovať vzťahy v rodine o to viac, že deti niekedy nerozumejú kauzalite správania ich súrodenca podmieneného duševným hendikepom. Rodičia sú takpovediac „personálnym oddelením“ rodiny, na nich spočíva nájdenie spôsobu, ako manažovať rodinné vzťahy tak, aby sa zdravé deti necítili byť v úzadí, aby bol zabezpečený aj ich integrálny rozvoj, ale aby boli v celej rodinnej dynamike využité aj zdroje, ktorými sú oni sami.

Aj preto potrebuje samotné dieťa, nakoľko to je schopné pochopiť, pomôcť zorientovať sa v jeho stave, v zmenách zdravotného stavu, aby chápalo, čo sa s ním deje, prečo je iné ako ostatné deti. Duševne choré dieťa potrebuje podporu a bezpečie v rôznych záťažových momentoch, ktoré znamenajú niečo iné pre zdravého a chorého človeka.³²

 

1.4 Stratégia krízovej pomoci rodine dieťaťa s duševnou poruchou

V tejto časti chceme ponúknuť niekoľko podnetov, ktoré by samotný proces krízovej intervencie mohli obohatiť a prehĺbiť v súlade s tým, čo navrhuje moderná literatúra v oblasti sociálnej práce, sledujúc pritom nové trendy vied, s ktorými sociálna práca komunikuje, ako sú psychológia, pedagogika, logoterapia či antropológia. Cieľom pritom nie je poskytnúť explicitný chronologický postup od A po Z. Uvedená stratégia predstavuje skôr inšpirácie, ktoré môžu byť pre prax krízovej intervencie prínosné. Je tiež potrebné individuálne zvážiť, čo z ponúknutého môže byť obsahom krízovej intervencie a čo následnej, ktorá ponúka väčší priestor pre terapiu.

 

1.4.1 Analýza emócií

Snáď pre každý proces krízovej alebo bežnej intervencie je prvoradé zistenie skutočného stavu – poznanie reality. Každá osoba môže na tú istú situáciu reagovať odlišne, a preto učebnicové šablóny môžu byť práve v krízových situáciách, ktoré sú charakteristické silným emóciami, nedostačujúce. Úlohou krízového interventa je poznať realitu konkrétnej osoby/osôb, ktoré záťažová situácia zasiahla. Identifikátorov poznania reality môže byť viacero, no základným ukazovateľom sa javia emócie.

Nejeden sociálny pracovník sa pri intenzívnych emóciách klienta pýta: Aký prístup zaujať k emóciám? Často môže podliehať tendencii emócie tlmiť, rušiť, potláčať, pretože na ne nevie reagovať. Emócie však poukazujú na realitu, ktorá sa v človeku deje. Ak niekto plače, je to znak toho, že sa ho nejaká realita dotkla. Ak sa ignorujú emócie, ignoruje sa i prežitá realita. Cestou teda nie je emócie vylučovať, ale integrovať.³³ Emócie totiž majú o. i. informačnú funkciu³⁴ – pomáhajú mám pomenovať realitu a pomenovaním ju akceptovať.

Emócie často diferencujeme na dobré a zlé (hnev napr. automaticky klasifikujeme ako negatívnu emóciu). Možno výstižnejšie by bolo rozlišovať emócie nie na pozitívne a negatívne, ale na konštruktívne (teda tie, ktoré pomáhajú budovať) a deštruktívne (ktoré ničia osobu, ale i systém, v ktorom osoba funguje). To je aj jednou z úloh krízového interventa pri práci s rodičmi dieťaťa s duševnou poruchou: akceptovať emócie, ktoré poukazujú na náročnú realitu, ktorú rodičia nesú, pomôcť im v emóciách zorientovať sa, pomenovať ich a nakoniec integrovať takým spôsobom, aby boli zdrojom energie v konaní.

Život bez emócií je neúplný, pretože sú to práve emócie, ktoré majú motivačnú funkciu.³⁵ Emócie pomáhajú mobilizovať energiu k boju (hnev otca/matky pri zistení duševnej poruchy dieťaťa môže byť obrovskou motiváciou pre zabezpečenie všetkých možných zdrojov pre zdravie dieťaťa).

Na informáciu o duševnej chorobe dieťaťa môžu rodičia reagovať v zásade dvoma spôsobmi:

1. Aktívnou reakciou typu útek alebo útok, ktorá je charakteristická rýchlou mobilizáciou síl na telesnej úrovni (svalové napätie, červenanie, potenie, tep, dýchanie, zmena mimiky, nepokoj, nepresnosť, trasenie rúk), na emočnej úrovni – výrazný prejav emócií (smútkových, zlostných, nemiestnych, agresívnych), ale i behaviorálnej (tempo reči, zhoršená schopnosť komunikácie, kopanie, zaťaté päste, zmätené pohyby).
2. Pasívna reakciaje menej častá – osoba s týmto typom reakcie sa môže hrať na mŕtveho chrobáka, ktorý sa tvári, že situácia nie je reálna, príp. sa jej netýka. V skutočnosti to však indikuje neschopnosť situáciu integrovať. Na telesnej úrovni sa pasívna reakcia môže prejavovať nekoordinovanými či nemotornými prejavmi, zblednutím, modrými perami, ľadovými rukami či nohami, spomalením fyziologických procesov, studeným potom, minimalizáciou mimiky, rozšírením zreníc, zníženou percepciou tela. Na emočnej úrovni sa objavuje tendencia ochrany pred prívalom silných emócií, ktoré by osoba pravdepodobne neudržala pod kontrolou, pretože emócie sú nepociťované, neprejavované. Na behaviorálnej úrovni sa reakcia prejavuje neschopnosťou očného kontaktu, maskovaním, regresiou.³⁶

Prežívanie emócií v stave krízovej situácie, akou je informácia o duševnej chorobe dieťaťa môže mať svoje špecifiká. Krízový intervent potrebuje vedieť správnymi krokmi na emócie zareagovať. Aj preto by mal mať o emóciách a ich spracovávaní aspoň základné informácie, ktoré mu môžu v jeho prístupe ku klientom výrazne pomôcť:

Akceptácia a stimulácia emócií.Osoba v kríze prežíva strach, úzkosť, bezradnosť, beznádej, môže sa správať neadekvátne, podráždene, ba dokonca agresívne, skratovo. Nakoľko je cieľom krízovej intervencie dodať nádej³⁷ a sprevádzať rodinu k stabilizovanému stavu³⁸, je žiadaná ich akceptácia so všetkými prejavmi. Je známy mýtus „silný človek má svoje emócie pod kontrolou“, pod ktorým sa skrýva neraz neschopnosť vyjadriť svoje emócie. Mnohí ich neprejavujú, lebo sa za ne hanbia, lebo nimi nechcú zaťažovať okolie alebo i preto, že v rodine neboli k emocionálnej zrelosti vedení.³⁹ Ak krízový intervent dovolí klientom, aby sa správali tak, ako sú schopní, aby mohli verbalizovať svoje pocity, ak im pomôže zorganizovať informačný chaos a ponechá čas na integráciu situácie⁴⁰, získa cenný materiál, ktorý, ako už bolo povedané, odhaľuje realitu, no zároveň vo veľkej miere napomôže samotným rodičom dieťaťa s príznakmi duševnej choroby. Pre nich môže byť proces krízovej intervencie jedinečným priestorom pre vyplavenie i skrytých a udusených emócií, ktoré môžu slobodne v nekontrolovanej forme prejaviť pred sprevádzajúcou osobou. Tento moment často prináša do celej situácie, akokoľvek náročnej, prvé náznaky oslobodenia, upokojenia a uzdravenia. Ak má klient emočný blok, je to pre interventa tiež istý znak, ktorý možno vziať do úvahy. Opačným extrémom môže byť zasa hyperbolizácia emócií. Osoba prežívajúca funkcionálnu stratu neprirodzene „nafukuje“ intenzitu prežívaných emócií, čo jej znemožňuje situáciu objektivizovať. V tejto situácii sa intervent snaží o korigovanie a tlmenie emócií, zvlášť ak sám tuší ich nekonštruktívnosť.

Emočná pravda ≠ logická pravda. Tak náročnú situáciu, akou je zistenie, že dieťa, ktoré rodičia prijali nebude mať štandardnú životnú cestu, sprevádzajú často silné emócie. Pri ich prežívaní stále platí pravidlo: „Keď sme v silných emóciách, logika ide stranou...“ Často totiž v silných a negatívnych emóciách, ktoré sú pre čas zistenia duševnej choroby dieťaťa príznačné, venujeme namiesto samotných emócií, logickému riešeniu problému. Emócie a logické uvažovanie sú dve oblasti psychiky, ktoré keď je osoba v bezpečí a pohode môžu veľmi dobre spolupracovať. Mierne alebo stredne silné pozitívne emócie mávajú na naše konanie i ostatné psychické funkcie podporujúci účinok. Silné emócie (tak negatívne ako i pozitívne) môžu mať niekedy naopak tlmivý vplyv. Pozitívne emócie napr. oslabujú pozornosť a vnímanie (zaľúbený chlapec sa nevie sústrediť na vyučovaní). Negatívne emócie sa prejavujú v situácii, kedy osoba cíti ohrozenie. Mozgové centrá majú vtedy na mozgovú kôru, v ktorej sídli logika tlmiaci účinok⁴¹.

Zúženie apercepcie.Ďalším charakteristickým rysom tejto záťažovej situácie môže byť „zúženie pozornosti“⁴², ktorá môže nadobudnúť odpoveď na stresový podnet v podobe úteku, regresívneho správania, agresívnej či panickej reakcie.⁴³ Osoba nesúca bremeno náročnej situácie môže mať obmedzené vnímanie reality. Často je totiž zameraná len na problém, pričom jej realita môže unikať „pomedzi prsty“. Preto je otázne, či sa osoba uprostred krízy môže slobodne rozhodovať. Aj to je jedným z dôvodov, pre ktoré potrebujú rodičia dieťaťa v prvotnej fáze choroby ich dieťaťa odbornú a možno povedať i direktívnu facilitáciu, i keď môže byť náročné urobiť tento krok pokory, prekonať  „syndróm bieleho plášťa“ a nechať sa viesť tým, ktorý vďaka skúsenosti a odbornosti vidí širšie.

Na základe vyššie uvedeného sa vykresľuje i úloha krízového interventa – pomôcť rodičom zorientovať sa v ich emóciách, dokázať ich čítať a interpretovať a pomôcť im vniesť logiku do prežívaných emócií. Nie je to možné v čase, keď je hladina emócií rozrušená, je treba počkať na upokojenie hladiny, vtedy je možné emócie pomenovať, klasifikovať, pochopiť a hlavne integrovať. Práve krízový intervent, ktorý má aj vďaka vzdelaniu a profesionálnej skúsenosti od situácie istý druh odstupu je v tomto zadaní najvhodnejšou osobou.

 

1.4.2 Odhalenie zmyslu    

Aby krízová intervencia bola cielenejšia a efektívnejšia, je rozhodujúce poznať, aký význam rodina pripisuje postihnutiu⁴⁴. Každá rodina, ktorá prežíva skúsenosť dieťaťa, ktoré má duševnú chorobu, zákonne kladie tradičnú otázku „Prečo?“; „Prečo práve my?“ Úlohou krízového interventa je pomôcť nielen zodpovedať túto otázku či pomôcť niesť ťažobu tejto otázky, ale pomôcť nájsť zmysel situácie, v ktorej sa rodina ocitla.

Pri hľadaní odpovede na otázku „Prečo“ môže krízový intervent ponúknuť najrôznejšie druhy vysvetlení: biomedicínske vysvetlenie (genetické/prenatálne faktory, pôrodná trauma), environmentálne vysvetlenie (znečistené ovzdušie, toxické vplyvy), spirituálne vysvetlenie (vplyv osudu alebo náhody). Neznáma príčina je vždy veľmi zaťažujúca, rovnako pripisovanie zodpovednosti sebe, odborníkom. Bez ohľadu na príčinu, rodina si potrebuje formulovať vlastný význam, interpretáciu, s ktorou sa sama stotožní a ktorú bude komunikovať druhým. To jej zároveň pomáha, aby bola odolnejšia voči následnej záťaži.⁴⁵ Mnohokrát sú ponúknuté vysvetlenia nedostatočné, pretože choroba dieťaťa je nezvratná. Kľúčovým je preto nájdenie, pochopenie a prijatie zmyslu tejto situácie.

Túžba človeka pozmysle je podstatným aspektom ľudskej prirodzenosti.⁴⁶ Zmysel, ktorý človek potrebuje odhaliť, nie je abstraktný a univerzálny, ale konkrétny pre každého. V. E. Frankl, zakladateľ logoterapie a človek, ktorý si sám prešiel koncentračným táborom tvrdí, že život má zmysel pre akéhokoľvek človeka a za akýchkoľvek okolností.Každé utrpenie prestáva byť utrpením, keď nájde zmysel. Utrpením pre rodičov dieťaťa s duševnou chorobou dieťaťa je, že nepoznajú zmysel.⁴⁷

Ako môže byť krízový intervent pri hľadaní tohto zmyslu užitočný a nápomocný? V prvom rade si musí byť vedomý toho, že jeho úlohou nie je dávanie zmyslu, ale jeho hľadanie. Zmysel nemožno dať, musí byť nájdený. Intervent si uvedomuje, že má pred sebou rodičov, ktorí môžu prežívať pocit prázdnoty či existenciálnu frustráciu⁴⁸, a predsa je jeho úlohou preorientovať rodičov na budúcnosť a pomôcť im nájsť víziu pozitívnej motivujúcej perspektívy.⁴⁹ Znovuvybudovanie zmyslu sa vníma ako centrálny proces, ktorému čelia osoby v kríze. Platí, že tí, ktorí význam našli, sa prispôsobia ľahšie, ako tí, ktorí zmysel hľadajú a nenachádzajú. Niektorí z tých, ktorí už zmysel našli, pokračujú v jeho hľadaní ďalej⁵⁰. Rodičia postihnutého dieťaťa totiž často môžu žiť v minulosti, v hľadaní príčin, v obviňovaní. Krízová ale i následná intervencia im má pomôcť v tom, aby žili prítomný okamih, každý deň naplno.

Ako symbolicky poznamenáva Frankl, úloha logoterapeuta (a analogicky možno povedať aj krízového interventa) je byť očným špecialistom, ktorý pomáha vidieť svet, aký je⁵¹, vidieť ho v jeho realite, no s vôľou dať tejto realite zmysel. Ako hovorí ďalej: človek môže prežiť iba vtedy, keď žije pre niečo⁵² a možno doplniť aj „pre niekoho...“ Zmysel svojho života môžeme pochopiť jedine hľadiac na druhých a orientáciou na druhých. Preto najdôležitejším cieľom krízového interventa pri hľadaní zmyslu je nasmerovať celú rodinu na osobu, ktorá je istým spôsobom výnimočná a originálna. Skúsenosť mnohých rodičov, ktorí dali zmysel tak náročnej situácii potvrdzuje, že zo zdanlivého utrpenia vyplynulo pre celú rodinu veľké obohatenie.

 

1.4.3 Integrácia

Pri objavení duševnej choroby stoja rodičia často pred pokušením túto náročnú skutočnosť ignorovať, potlačiť alebo neakceptovať. Všetko, čo je nové sa javí automaticky i náročné a nezvládnuteľné, preto je typickou reakciou mnohých útek. Psychológia nám pritom „hovorí, že to, čo nie je zaintegrované, stáva sa príčinou dezintegrácie.“⁵³ Inými slovami povedané, všetky nespracované udalosti života narúšajú – dezintegrujú rodinný systém – čo sa môže prejavovať vo zvýšenej miere napätia a konfliktov v rodinných vzťahoch, ktoré môžu vyústiť do vážneho narušenia.

Pre zdravé fungovanie rodinného systému je absolútne kľúčová otázka integrácie reality duševnej poruchy dieťaťa. Nejde pritom len o suché akceptovanie faktu, zmierenie sa so situáciou, ale o slobodné prijatie reality, ktoré jediné vnesie do vzťahu s postihnutým dieťaťom uvoľnenie, slobodu a pokoj. Pod pojmom integrácia myslíme slobodnú akceptáciu a začlenenie situácie do reality osoby i života. Integrovaná skúsenosť je skúsenosť, ktorá napriek svojej neštandardnosti a náročnosti môže byť pre osobu pozitívnym prínosom, ktorá samotný subjekt formuje. „Rodičia..., ktorých energia je blokovaná bolesťou a pocitom bezmocnosti, môžu účelnou činnosťou v prospech dieťaťa túto energiu uvoľniť, pretaviť bolesť v silu pozitívnu a tvorivú...“⁵⁴ Toto zadanie je úlohou tak krízovej, ako i následnej intervencie. Pochopiť a dať zmysel náročnej udalosti je základom celého procesu integrácie. Zaiste integrovať tak náročnú informáciu a situáciu, ktorá má náhly a dlhodobý dopad na celý rodinný systém, nemôže byť predmetom prvého stretnutia.

 

1.4.4 Informácia a intervencia

Denný program rodiča s dieťaťom, ktoré je vo fáze diagnostiky možnej duševnej poruchy sa razantne mení na denno-denné chodenie po lekároch, od jedného k druhému, z dverí do dverí, od vyšetrenia k vyšetreniu, často bez výsledkov. V prvých dňoch diagnostiky mnohokrát nikto nevie, čo sa s dieťaťom deje, ako mu pomôcť. Čím rodičia trpia najviac je nevedomosť, čo sa s ich dieťaťom deje a čo je toho príčinou.

Rodičia v počiatočnom šoku potrebujú niekedy pomoc s nadviazaním vzťahu s postihnutým dieťaťom (ide o praktickú pomoc – ako sa dieťaťa s duševnou poruchou dotýkať, ako sa k nemu správať ak je na JIS alebo v inkubátore). Obsahom informačnej podpory je tiež naučiť rodičov, ako odovzdať informáciu o postihnutí okoliu (súrodencom, starým rodičom, priateľom, susedom a známym) či v zamestnaní vecne a otvorene, zvládnuť pre nich novú terminológiu, pomáhať jednotlivým členom rodiny komunikovať otvorene, spolupracovať, diskutovať, zdieľať pocity. Znamená to poskytnúť informácie o možných zdrojoch pomoci. Uistiť rodičov, že v tejto situácii nie sú sami, pomôcť im nadviazať vzťahy s inými rodinami v podobnej situácii. Krízová intervencia má za cieľ preorientovať tiež pozornosť rodičov od kŕčovitého zamerania sa na príčiny ich stavu smerom k zvládaniu ich situácie, zdôrazňovať možnosti a alternatívy. Pri informačnej podpore intervent potrebuje zvoliť vecný a zrozumiteľný jazyk, informácie opakovať, nakoľko pod vplyvom úzkosti vnímajú rodiča často informácie neúplne a nepresne. Rovnako potrebuje zohľadniť typy rodín, ktoré môžu byť pri narodení dieťaťa s duševnou poruchou zraniteľnejšie⁵⁵ a poskytnúť im individuálny prístup.

Krízový intervent je často osobou prvého kontaktu. Jeho úlohou je rozpoznať potrebný druh pomoci, resp. inštitúcie a podanie informácií o nich.⁵⁶ Rodičia v takej situácii nevedia, na koho sa majú obrátiť, koho sa opýtať, akú knihu prečítať či inštitúciu navštíviť. Neraz sú odkázaní len na internet. Potrebujú sa zorientovať v možnostiach výchovno-vzdelávacích inštitúcií, či už špeciálnych alebo bežných s asistentom, v možnostiach sociálnej podpory, v možnostiach duchovnej pomoci.

V praxi sociálnej práce, ale aj iných spoločenských vied sa môže často stať, že intervencia prípadu nastúpi bez predchádzajúcej integrácie prípadu. Tu treba poznamenať, že skutočná intervencia – zvlášť v stave, akým je choroba dieťaťa, ktorá bude rodinu sprevádzať po celý život dieťaťa, nie je možná bez pravdivej integrácie; ba dokonca je od nej závislá. Aké návrhy na riešenie situácie možno dať tam, kde situácia zostala neakceptovaná? Akákoľvek pomoc bez vyliečenia rany bude vždy len náplasťou, ktorá ranu nezahojí. Napriek tomu, ako bolo spomenuté, samotná integrácia situácie je proces a intervencia ňou nemôže byť podmienená. Rodina potrebuje bezodkladne reagovať na vzniknutú situáciu praktickými krokmi (finančné zabezpečenie, informácie, sociálna sieť, špecifická starostlivosť). Kvalitná intervencia je podmienená dobrou analýzou sociálnej siete rodičov postihnutého dieťaťa.

 

1.4.5 Sociálna opora

Život rodiny s duševne postihnutým dieťaťom si vyžaduje zapojenie širokej siete osôb a inštitúcií, ktoré pomôžu rodine ich situáciu niesť. Už spomínané preorientovanie klienta z minulosti na prítomnosť, odhalenie zmyslu, prijatie choroby sa môžu stať pevnými bodmi pre vedenie a sprevádzanie rodiny dieťaťa. Okrem toho je treba mapovať ďalšie silné miesta, spevňovať ich a kotviť.

Rodina chorého dieťaťa je pred krízovým interventom ako podlaha s dlaždicami. Niektoré dlaždice sú pevné a dobre ukotvené v podklade. Niektoré sa kývu, iné sú poškodené. Každý obkladač bude postupovať tak, že si kľakne na tie dobré dlaždice a z toho miesta bude opravovať dlaždice poškodené. Podstatnou otázkou krízového interventa pri práci s celým rodinným systémom je zistiť, ktoré „dlaždice“ sú pevné⁵⁷, inými slovami: overiť existenciu systému sociálnej opory, teda poukázať na pozitívne stránky rodiny – rezervy, možnosti a skryté zdroje.⁵⁸ Sociálnu oporu pritom definujeme ako „psychický a emocionálny komfort, ktorý nám poskytuje rodina, priatelia, spolupracovníci a ostatní. Je to vedomie, že sme súčasťou komunity ľudí, ktorí nás milujú, myslia na nás, starajú sa o nás, vážia si nás.“⁵⁹  Systém sociálnej opory predstavujú ľudia a inštitúcie.

Rodičia v kríze sa môžu nachádzať v jednej z týchto situácií:

Majú k dispozícii systém sociálnej opory, ktorý je im schopný a ochotný poskytnúť potrebnú pomoc (je treba zistiť, či títo ľudia existujú, kto to je, koľko ich je, či v minulosti už nejakým spôsobom rodine pomohli a či vedia o túto pomoc požiadať).

Systém sociálnej opory síce existuje, ale nie je aktivizovaný,a to je potom jednou z úloh krízovej intervencie (tzv. mobilizácia sociálnej opory).

Systém sociálnej opory z nejakých dôvodov neexistuje, absentuje.V takom prípade môže byť inštitúcia „náhradným“ poskytovateľom sociálnej opory do doby, než bude iný (prirodzený) systém sociálnej opory klienta vybudovaný⁶⁰.

Systém sociálnej opory je budovaný na viacerých úrovniach:

Na úrovni osobnej/manželskej/rodinnej: osobné i spoločné vlastnosti, úspechy, adaptačné mechanizmy, spracované krízy, schopnosti, životné skúsenosti, ktoré rodine umožnili prekonať skoršie nepriaznivé situácie. Patria sem hodnoty, vnútorné oporné body, viera, životná múdrosť, znalosti, informácie, schopnosť vhľadu, flexibility, citlivosť, autenticita, snaha byť dobrým otcom či matkou⁶¹. Rovnako možno využiť osobné danosti a prednosti detí, ktoré nemôžu byť vyčlenené z pomoci svojmu súrodencovi.

Naúrovni širšieho rodinného systému – je treba preskúmať, či existujú osoby zo širšej rodiny, ktoré môžu rodinu (a prípadne v akej miere) podporiť, kto a ako jej doteraz pomáhal v podobných problémoch⁶². Preto je potrebné pýtať sa na zázemie osôb, ktorým môže rodina dôverovať, na ktoré sa môže obrátiť s najrôznejšími požiadavkami⁶³, ktoré v prípade duševnej choroby dieťaťa prichádzajú do úvahy (komunikácia so špeciálnymi školskými, výchovnými a zdravotníckymi zariadeniami, pomoc rodine so starostlivosťou o dieťa, pri odbremenení rodičov...)

Ďalšou úrovňou je sociálna opora na miestnej úrovni (miestne záujmové skupiny, farnosť, susedia, kolegovia, spolužiaci, známi a priatelia). Priatelia a známi často nevedia, čo hovoriť a ako sa správať. Chcú rodine pomôcť, ale obávajú sa nevhodného spôsobu, aby rodinu neponížili. Rodičia často nemajú energiu premýšľať, kto môže byť ako užitočný. Ak niekto chce byť rodine užitočný, má robiť to, čo sa mu zdá potrebné.⁶⁴

Nakoniec ide o hľadanie sociálnej opory na inštitucionálnej úrovni. Nakoniec preto, lebo i v sociálnej práci musí byť zachovaný princíp subsidiarity, ktorý rešpektuje predovšetkým prirodzenú sociálnu oporu a až pri jej zlyhaní nastupuje sociálna opora na úrovni inštitúcií.

 V analýze a aktivácii sociálnej siete rodiny je treba byť čo najkonkrétnejší. Pri každej osobe alebo inštitúcii je kľúčové poznať možnosti, reálne schopnosti a kapacity osoby alebo inštitúcie na riešení problému participovať. Na jednej strane sa očakáva čo najpresnejšia deskripcia potrieb rodiny, na strane druhej čo najpresnejšia deskripcia možností sociálnej siete.   

Predstavené návrhy nemožno čítať ako presne stanovené poradie krokov. Krízový intervent musí sám zvážiť postupnosť krokov. V niektorých situáciách môže byť nevyhnutné poskytnúť najprv informačnú podporu, aby sa klient/i dokázali zorientovať v pre nich novej situácii, inokedy môže byť prioritné pomôcť so spracovaním emócií. Spracovanie emócií, pripísanie zmyslu a integrácia situácie môžu presahovať rámec krízovej intervencie, nakoľko je už z popisu jasné, že všetky tri kategórie sú súčasťou dlhodobejšieho procesu, ktorý nemožno zúžiť na niekoľko intenzívnych stretnutí s krátkym odstupom času, ktoré sú pre krízovú intervenciu charakteristické.

Úlohou krízovej intervencie zameranej na rodičov dieťaťa s duševnou poruchou je pomôcť rodičom pochopiť, že plnohodnotný život existuje aj s postihnutým dieťaťom. Krízový intervent uvedomujúc si fakt, že duševná choroba dieťaťa zasahuje celú rodinu, snaží sa do intervencie vtiahnuť (čo najviac) celú rodinu, pretože ju chápe ako systém vzťahov, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú. Rodičia prichádzajúci za krízovým interventom nabití silnými emóciami, dezorientovaní v novej situácii, (ktorá ich rodinu zasiahla), potrebujú sa zorientovať a správne nasmerovať, aby mohli situáciu, (ktorá do ich života vstúpila), čo najlepšie integrovať. Proces integrácie nie je krátkodobý proces, niekedy môže trvať i roky, no jeho podstatný počiatok je práve v etape krízovej intervencie, kedy intervent pracuje so surovými emóciami rodičov, ktoré sú pre neho materiálom odhaľujúcim realitu. Držiac tento živý materiál vo svojich rukách im môže výrazne pomôcť túto realitu pochopiť, interpretovať a integrovať, pretože bez integrácie je akákoľvek intervencia len ďalšou náplasťou na liečenie stále viac prehlbujúcej sa rany.

 

Autor: Mgr. Bc. Richard Kucharčík, M.A., PhD. (Teologická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku)

 

Literatúra

• BROŽ, F. – VODÁČKOVÁ, D. Krízová intervence v kazuistikách. Praha: Portál, 2015, 168 s. ISBN 978-80-2620-811-2.
• CENCINI, A. Strom života. Bratislava: Serafín, 2012, 378 s. ISBN 978-80-8081-098-6.
• CIMRMANNOVÁ, T. a kol. Krize a význam pomáhajícich prvního kontaktu. Praha: Karolinum, 2003, 200 s. ISBN 978-80-2462-205-7.
• FRANKL, V. E. Vôľa k zmyslu. Bratislava: Lúč, 2010,288 s. ISBN 978-80-7114-766-4.
• FRANKL, V. E. Zmysel života. Zmysel utrpenia. 8 s.
• FRANTIŠEK.  Posynodálna apoštolská exhortácia svätého otca Františka Amoris laetitia. Trnava: SSV, 2016, 204 s. ISBN 978-80-8161-218-3.
• GABURA, J. Sociálne poradenstvo. Bratislava: OZ Sociálna práca, 2005. 221 s. ISBN 80-89185-10-X.
• HUNYADIOVÁ, S. Krízová intervencia v pomáhajúcich profesiách. Prešov: USVaZ, 2012. 200 s. ISBN 978-80-8132-060-6.
• KLENOVSKÝ, L. Terénna sociálna práca. Bratislava: OZ Sociálna práca, 2007. 97 s. ISBN 978- 80-89185-18-5.
• KOPŘIVA, P. a kol. Respektovat a být respektován. Kroměříž: Spirála, 2008, 286 s. ISBN 978-80-9040-300-0.
• KOŠČ, S. „Rozlučiteľnosť“ vs. Nerozlučiteľnosť manželstva ako sociálny problém. In Manželstvo dnes. Ružomberok : Verbum, 2010. ISBN 978-80-8084-570-4 , s. 23-32.
• LEŠKOVÁ, L. Možnosti pomoci súčasnej rodine. In Efektívna výučba sociálnoprávnej ochrany na prahu 21. storočia.Prešov: Vydavateľstvo Michal Vaško, 2015. ISBN 978-80-7165-976-1, s. 15-44.
• LEŠKOVÁ, L. Rodinné a manželské poradenstvo. In Manželstvo a rodičovstvo z aspektu sociálnej práce.  Prešov: Vydavateľstvo Michal Vaško, 2015. ISBN 978-80-7165-978-5, s. 115-156.
• LEVICKÁ, J. a kol. Sociálna práca I. Trnava: Oliva, 2007. 168 s. ISBN 978-80-969454-2-9.
• MATULAY, S. – MATULAYOVÁ, E. Krízová sociálna intervencia. Sládkovičovo: Danubius, 2015. 91 s. ISBN 978-80-8167-023-7.
• NIELSENOVÁ, L. Učení zrakově postižených dětí v raném věku.Praha:ISV, 1998, 119 s. ISBN 978-80-85866-26-9. In ŠPATENKOVÁ, N. a kol. Krizová intervence pro praxi. Praha: Grada, 2011, 195 s. ISBN 978-80-2472-624-3.
• NORIEGA, J. Spoločenstvo osôb a odovzdanie zmyslu. In Rodina a médiá. Ružomberok: KU, 2009. ISBN 80-8084-421-9, s. 97-107.
• NOVOSAD, L. Poradenství pro osoby se zdravotním a sociálním znevýhodněním. Praha: Portál, 2009. 272 s. ISBN 978-80-7367-509-7.
• RITVO, E. C – GLICK, I. D. Párová a rodinná terapia. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2009, 198 s. ISBN 978-80-8895-256-5.
• SCHAVEL, M. – OLÁH, M. Sociálne poradenstvo a komunikácia. Bratislava: VŠZaSP sv. Alžbety, 2010. 218 s. ISBN 978-80-8068-487-1.
• ŠPATENKOVÁ, N. a kol. Krizová intervence pro praxi. Praha: Grada, 2011, 195 s. ISBN 978-80-2472-624-3.
• VODÁČKOVÁ, D. a kol. Krizová intervence. Praha: Portál, 2007, 544 s. ISBN 978-80-7367-342-0
• WORDEN, J. W. Smútkové poradenstvo a smútková terapia. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2013. 287 s. ISBN 978-80-8895-273-2.