Historický kontext deinštitucionalizácie

Historický kontext prechodu od psychiatrickej inštitúcie k terapeutickej komunite

 

Pri príležitosti Svetového dňa zdravia v roku 2001, vtedajšia generálna tajomníčka WHO (World Healt Organisation) Gro Harlem Bruntland s naliehavosťou vyzvala všetky svetové vlády, aby podnikli konkrétne kroky k zmierneniu predsudkov voči osobám s duševnými poruchami a proti ich vylúčeniu zo spoločnosti. Hlavným mottom výzvy bolo: „Stop vylúčeniu. Starajme sa!“. Bola to výzva k integrácii ľudí s duševnými poruchami: integrovanie namiesto sociálneho vylúčenia.¹

V Taliansku v roku 1978 začal schválením zákona 180 proces nahradenia psychiatrických ústavov komunitným modelom služieb. Ten mal pacientom umožniť žiť vlastný život v štandardnom sociálnom kontexte. Talianske mesto Trieste vytvorilo sieť služieb, tímov a chránených bytov zameraných na komunitu. Terapeutické tímy poskytovali pacientom kurzy a pomoc pri hľadaní zamestnania. Chronickým a vážne chorým pacientom navyše zabezpečili chránené byty, ktoré im umožnili žiť v priateľskom a nezdravotníckom prostredí a naplno sa sociálne integrovať.² Tieto skutočnosti sú výsledkom zložitého procesu transformácie, ktorého počiatky siahajú až do šesťdesiatych rokov minulého storočia. Na úvod v krátkosti opíšeme historický proces, ktorý viedol k deinštitucionalizácii psychiatrickej služby v Trieste a následne v mnohých krajinách po celom svete.

 

1.1 Od inštitúcie ku komunite

Najprv priblížime historické pokusy o reformu psychiatrie a následne objasníme koncept terapeutickej komunity.

 

1.1.1 Historické pokusy o reformu psychiatrie

Mýtus o reformovanej psychiatrii sa začal už koncom 18. storočia. Prvým z jeho predstaviteľov bol člen náboženského hnutia Kvakerov (z angl. Quakers), Angličan Samuel Tuke (1784-1857), ktorý založil nový typ psychiatrického ústavu pre ľudí s duševnými poruchami. Boli v ňom zakázané všetky formy fyzického nátlaku a mnohé iné „neľudské“ formy prístupu k pacientom. Druhým predstaviteľom začiatku reformy psychiatrie bol francúzsky lekár Philippe Pinel (1745-1826), zakladateľ francúzskej psychiatrie, ktorý v dobe Veľkej francúzskej revolúcie vyslobodil ľudí s psychickými poruchami z veľkého internačného domu vo francúzskom meste Bicêtre, kde boli spútaní okovami. Aj keď obe tieto iniciatívy spolu s ich aktérmi predstavovali reformu v starostlivosti o duševne chorých, nešlo o heroické činy. Tukeho azyl pre psychicky chorých, ktorý predstavoval zdanlivé prvky filantropie a slobody, bol len novou formou morálnej a náboženskej segregácie, ktorá sa snažila vytvoriť okolo chorých prostredie, ktoré sa veľmi podobalo kvakerskej komunite. Toto prostredie od nich vyžadovalo morálne správanie. Človek s duševnou poruchou bol vedený k tomu, aby cítil zodpovednosť za všetko, čím pod vplyvom jeho choroby narúša morálku a čím búri okolitú spoločnosť, a aby sa ovládal. Okovy, ktoré obmedzovali vonkajšiu slobodu duševne chorých, vystriedal strach zväzujúci ich vedomie a obmedzujúci ich vnútornú slobodu. Okrem toho bola bežnou praxou nariadená práca bez nároku na odmenu – chorí, zbavení akejkoľvek produktívnej hodnoty, sa stali objektom kontroly a trestu. Podobne to bolo aj s Pinelom, ktorý prišiel do Bicetre s primárnym záujmom oddeliť „bláznov“ od rozumných osôb, ktoré boli uväznené z politických dôvodov.³

Na základe týchto dvoch „reforiem“ v oblasti psychiatrickej starostlivosti možno konštatovať, že spomenuté pokusy o inováciu v tejto oblasti, ktoré boli uskutočnené v 18.-19. storočí, súviseli s úmyslom kontrolovať spoločnosť a reagovať na potreby produkcie. Primárne teda nemôžeme hovoriť o zmene smerovania terapeutickej psychiatrie.⁴ Výnimkou by mohol byť projekt Johna Conollyho, ktorý od roku 1839 v Británii bojoval za zrušenie všetkých foriem spútania na lôžku a najmä proti všetkým formám inštitucionálnych reštrikcií voči osobe – ako napríklad izolovanie či zhabanie vecí v osobnom vlastníctve. Nejednalo sa však len o snahu zmierniť bezpečnostné opatrenia na psychiatrii. Conollyho pozornosť bola zameraná aj na asistenciu mimo inštitúcie a na asistenciu po prepustení pacienta. Vďaka Conollyho iniciatíve sa rozšírilo vedomie toho, že problém psychiatrie bol súčasne sociálny, vedecký aj ekonomicko-politický.⁵

 

1.1.2 Koncept terapeutickej komunity

V období po druhej svetovej vojne boli vo Francúzsku a Anglicku uskutočnené ďalšie pokusy o zmenu prístupu. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia (obdobie vzniku školy Summerhill a tiež permisívneho výchovného štýlu) Ronald Laing vyhlásil, že nikomu nemožno zakázať „žiť“ so schizofrenikom. Demonštroval to svojim vlastným príkladom keď v Kingsley Hall založil prvú psychiatrickú ubytovňu v histórii, v ktorej Laing býval spolu s ľuďmi s duševnou poruchou.⁶

Maxwell Jones v roku 1949 obnovil v škótskom Dingletone zatvorený ústav pre duševne chorých, pričom zaviedol ako nový model práve terapeutickú komunitu.⁷ Jones sa v krátkej dobe stal hlavným predstaviteľom tohto nového modelu, ktorý udal nový smer psychiatrickej terapii a riadeniu komunitného života v psychiatrických inštitúciách.⁸

Termín „terapeutická komunita“ prvý krát použil Main v roku 1946 v jednom britskom medicínskom časopise v spojitosti so skupinou anglických psychiatrov, ktorí v nemocnici v meste Northfield aplikovali komunitné prvky do života v nemocnici. Vytvorili debatné skupiny pacientov, ktorí zároveň dostali splnomocnenie na spoločné riadenie oddelenia v spolupráci s medicínskym personálom.⁹

Klasická terapeutická komunita založená Maxvellom Jonesom stála na princípoch, ktoré boli v opozícii k dovtedy existujúcej psychiatrickej praxi založenej na autoritatívnosti, násilí, spredmetnení chorého a na absencii komunikácie. Boli to:

• sloboda komunikácie,
• snaha o odstránenie autoritatívneho charakteru vzťahu (lekár-pacient),
• konfrontácia s realitou,
• tolerancia a zhovievavosť,
• princíp demokracie.¹⁰
   

Aplikovaním týchto princípov sa terapeutická komunita javí ako komunita a nie ako nejaký „zhluk“ chorých. Každá terapeutická komunita by mala byť usporiadaná tak, aby dovoľovala rozvoj medziľudských vzťahov v skupinách, ktoré ju tvoria. Obe jej zložky – personál aj pacienti – by mali spoločne pracovať na tom, aby hospitalizovaní postupne nanovo nadobudli príslušné sociálne role v spoločnosti a aby si dokázali vytvárať prospešné vzťahy.¹¹

 

1.2 Franco Basaglia - priekopník deinštitucionalizácie psychiatrickej starostlivosti

V roku 1961 sa dostal do funkcie riaditeľa Ústavu pre duševne chorých v Gorizii psychiater Franco Basaglia. Po hrozných skúsenostiach, ktoré nadobudol vo väzení počas druhej svetovej vojny (odsúdený za protištátne činnosti vo vtedajšom fašistickom Taliansku), odmietol vo svojej novej funkcii riaditeľa ústavu podpísať rutinné povolenia na znehybnenie a pripútanie „problémových“ pacientov k posteli. Vyjadril tak nesúhlas s dodnes používanou „terapeutickou“ metódou, ktorú od prvého dňa považoval za nehumánnu. V tomto geste oslobodenia bol započatý dlhodobý proces reformácie psychiatrie v Taliansku.¹²

Základnou Basagliovou tézou bolo tvrdenie, že psychiatrické nemocnice nestačí len zreformovať, ale rovno zrušiť. Na základe skúseností z pôsobenia v Gorizii Basaglia nadobudol presvedčenie, že psychiatrické nemocnice nedokážu ponúknuť starostlivosť, kvôli ktorej aj pôvodne vznikli a v konečnom dôsledku produkujú tú istú poruchu, ktorú mali pôvodne liečiť.¹³ Problémom inštitucionalizovanej pomoci, na ktorý poukazoval Basaglia, je, že v momente, keď človek zažíva skúsenosť duševnej poruchy a požiada o psychiatrickú pomoc, z pohľadu psychiatrie sa stáva duševne chorým – prestáva byť občanom a riskuje zmazanie a stratu svojich práv, dôstojnosti a zmyslu života.¹⁴

O urgentnej potrebe „zničiť“ psychiatrické nemocnice Basaglia napísal: „Od momentu, kedy je človek s psychiatrickou poruchou internovaný, vstupuje do novej sféry emocionálnej prázdnoty. Vstupuje do priestoru, ktorý bol pôvodne vytvorený na to, aby ho zbavil útočnosti a aby mu poskytoval starostlivosť. Namiesto toho ho však vedie k úplnému zničeniu jeho osobnosti a k jeho úplnému zvecneniu (k totálnej objektivizácii pacienta). Ak je duševná choroba vo svojej podstate stratou individuality a slobody, potom v ústave pacient nenájde nič iné, ako miesto, v ktorom sa stane definitívne strateným... Absencia akéhokoľvek plánu, strata budúcnosti, neustála „nadvláda“ iných bez minimálnej osobnej snahy zo strany pacienta, denný program diktovaný inštitúciou, ktorá ako taká nie je schopná vnímať človeka s jeho osobnými potrebami: toto je inštitucionálny model, ktorý definuje život v ústave.“¹⁵

Čeliac realite v Gorizii sa Basaglia pýtal sám seba: čo je vlastne psychiatria? Ako je možné, že táto veda produkuje duševné a telesné násilie? Tu sa začala rodiť zmena paradigmy: „Chorý, nie choroba“! Tento nový princíp centralizovaný na človeka a nie na jeho diagnózu sa stal základom reformy chápania psychiatrickej terapie a asistencie.¹⁶

 

1.2.1 Basaglia v Trieste

V roku 1971 sa Franco Basaglia stal riaditeľom Psychiatrickej nemocnice v Trieste. Ešte pred prijatím tejto funkcie vytvoril tím mladých lekárov, sociológov, sociálnych pracovníkov, dobrovoľníkov a študentov z celého Talianska a Európy, ktorí prišli do Trieste kvôli vtedy prebiehajúcej debate o psychiatrii a inštitúciách. Basaglia vo svojom novom pôsobisku plynule nadviazal na svoju dlhoročnú skúsenosť z Gorizie.¹⁷ Rovnako ako v Gorizii, aj v Trieste kládol veľký dôraz na reorganizáciu vnútorných priestorov a na prelomenie rigidnej profesionálnej hierarchie, ktorá určovala vzťahy medzi personálom a pacientmi.¹⁸ Narušením klasického hierarchického modelu nadradeného-lekára a podriadeného-pacienta sa podarilo zdolať „priepastnú“ vzdialenosť medzi personálom a klientmi. Basaglia bol presvedčený, že túto vzdialenosť nemožno prekonať solidaritou či dobrou vôľou, ale len tým, že sa začne tvoriť nová kultúra, ktorá bude iná ako tá, ktorá umocňuje odstup lekára od pacienta. Bol to nový prístup, ktorý mal terapeutom umožniť objektívnejšie reagovať na subjektívne potreby pacienta. Vyžadoval si však veľkú snahu zo strany personálu, ktorý musel meniť svoje zaužívané spôsoby jednania s osobami, ktoré boli v pozícii klienta.¹⁹

Vnútorná transformácia nemocnice spočívala v postupnej reštrukturalizácii nemocnice na tzv. otvorené komunity. Tie boli rozdelené do piatich území, ktorým zodpovedalo päť geografických oblastí v meste a provincii. Basaglia zaviedol mnohé ďalšie inovácie:

• Každý deň prebiehali schôdzky celého personálu a všetkých pracovných skupín. Diskutovalo sa o aktuálnej práci a o zavedených zmenách. Na pravidelných schôdzkach, ktoré koordinoval Basaglia, boli prítomní aj pacienti.
• Dvere oddelení boli odomknuté a namiesto kategorizovania oddelení podľa pohlavia vznikli zmiešané oddelenia.
• Šokové terapie a všetky formy fyzického obmedzovania boli zakázané.
• Život v nemocnici oživili večierky, bary a noviny vydávané pacientami.
• Pacienti sa začali pohybovať po meste a vďaka verejnému financovaniu začali pacienti dostávať príspevky, ktoré im umožňovali navštevovať verejné miesta.²⁰
   

Zavedené zmeny vyvolali odpor odborného personálu a neskôr aj verejnosti. Dominantnou ideológiou spoločnosti bolo presvedčenie, že ľudia s duševnou poruchou sú nebezpeční a preto je potrebné „umlčať“ ich za bránami ústavu. Práve na túto skutočnosť Basaglia reagoval spomenutými inováciami. Potom, čo reforma zapojila chorých do spoločenského života, vznikla v radoch miestnej populácie vlna agresívnych reakcií. Aj to bolo však len nevyhnutným dôsledkom veľkej zmeny verejnej mienky, o ktorú sa Basaglia snažil a ktorá mala podľa neho nevyhnutnú úlohu v celkovom procese zmeny. Postupne sa verejnosť stala otvorenejšou voči integrácii pacientov z psychiatrickej nemocnice. Podobne to bolo aj s personálom. Napriek odporu si postupne sestry začali uvedomovať, že ich práca môže mať úplne inú podobu na akú boli zvyknuté a postupne sa z nich stali zástankyne reformy: opustili svoju predošlú funkciu „dozorkýň“ a prevzali aktívnu a zodpovednú úlohu v procese transformácie.²¹

V prvých rokoch pôsobenia v Trieste Basaglia sústredil pozornosť nemocnice na potreby a osobné životné príbehy hospitalizovaných s cieľom  nového vybudovania ich vzťahov s rodinami a miestami pôvodu.²² Zároveň boli vytvorené skupinové byty – prvé z nich sa nachádzali v nemocnici a ďalšie v meste. Jednou z najdôležitejších iniciatív bolo založenie združenia „United Workers“, ktoré združovalo 60 pacientov, ktorí upratovali oddelenia a kuchyňu a udržiavali priestory nemocnice. Každý z nich podpísal zmluvu a dostával mzdu – tým Basaglia zamedzil obvyklému vykorisťovaniu pacientov. V podobných inštitúciách totiž práca pacientov prebiehala v rámci ergoterapie a organizácie využívali túto terapeutickú formu, aby nemuseli platiť pacientom mzdu za vykonanú prácu.²³

 

1.2.2 Prvé centrá duševného zdravia

V roku 1975-1976 vznikli prvé komunitné rezidencie. Pôvodne boli určené pre tých pacientov, ktorí boli „čerstvo“ prepustení z psychiatrickej nemocnice. Takmer hneď však začali byť využívané v rôznych krízových situáciách a tiež ako denné centrá. Tým sa znížil počet, zmenšila sa frekvencia a skrátila sa dĺžka hospitalizácií. Prvé „Centrá duševného zdravia“ boli teda funkčné ešte pred účinnosťou zákona č.180 (1978) a fungovali súbežne so stále fungujúcou psychiatrickou nemocnicou v Trieste. V roku 1977 bola zriadená služba psychiatrickej starostlivosti s nonstop prevádzkou, ktorá fungovala na urgentnom príjme všeobecnej nemocnice s cieľom zachytiť pacientov s potrebou psychiatrickej terapie a so zámerom poskytovať vhodnejšie formy krízových intervencií ako tie, ktoré ponúkali rutinne nariadené nedobrovoľné hospitalizácie. Táto služba bola aktívna do roku 1980, kedy sa v súlade so zákonom 180 táto služba premenovala na službu psychiatrickej diagnostiky a starostlivosti. Tá prebrala funkciu primárnej starostlivosti, ponúkala konzultácie na oddeleniach nemocnice a posielala nových klientov do centier duševného zdravia.²⁴

V skratke sme načrtli jednotlivé faktory rozvoja a zadefinovania foriem modelu terapeutickej komunity v Trieste, ktoré napokon vyvrcholili zatvorením psychiatrickej nemocnice v tomto meste. V roku 1979 sa Franco Basaglia presunul z Trieste do Ríma, kde bol poverený riadením psychiatrických služieb v danom regióne. V jeho pôvodnej funkcii ho nahradil Franco Rotelli, ktorý mal za úlohu posilniť nedostatočne definované komunitné služby a úplne preorganizovať využívanie zdrojov. V roku 1980 napokon správa provincie vydala uznesenie, ktoré oznamovalo, že psychiatrická nemocnica v Trieste môže ukončiť svoju činnosť a byť zrušená. Franco Basaglia v tom istom roku zomrel.²⁵

 

1.2.3 Od zákona „Mariotti“ (1968) k zákonu „Basaglia“ (1978) – revolúcia v ponímaní osoby s duševnou poruchou

Zákon 180 sa zapísal do talianskej histórie pod názvom „zákon Basaglia“ – zákon, ktorý zatvára psychiatrické ústavy. Zabúda sa však na to, že vydaniu tohto revolučného zákona v roku 1978 predchádzal dôležitý zákon 431 z roku 1968, známy ako zákon „Mariotti“, prostredníctvom ktorého boli zavedené tri významné zmeny:

1. Zavedenie dobrovoľnej hospitalizácie bez odňatia občianskych práv pacienta. Odstránili sa tak rozdiely medzi psychiatrickými (aj keď len pokiaľ išlo o dobrovoľne prijatých psychiatrických pacientov) a ostatnými pacientami a medzi psychiatrickými a ostatnými typmi nemocníc.
   
   Aj keď bola možnosť dobrovoľnej hospitalizácie legislatívne stanovená už od roku 1909 dodatkom zákona z roku 1904, zmenou, ktorú priniesol zákon „Mariotti“  bolo, že až do jeho vydania v roku 1968 sa predpokladala úplná nevedomosť pacienta o jeho chorobe a teda zároveň aj jeho neschopnosť chápať a žiadať si. Inováciou zákona Mariotti teda bolo nepriame ale jasné potvrdenie, že aj psychiatrický pacient si môže byť vedomý svojej choroby.
    
2. Zavedenie fungovania Centier duševnej hygieny (po roku 1978 premenované na Centrá duševného zdravia), ktoré boli zárodkom komunitárnych služieb.
   
   Úlohou týchto centier je až dodnes spájanie uvedomovania si choroby s možnosťou pacienta spolupracovať s doktorom a územnými tímami. Vďaka zákonu Mariotti sa začala rozvíjať práca tímov, verejná inštitúcia bola transformovaná na reálnu službu k dispozícii ľuďom a zároveň sa stala legitímne činnou v teréne. Až do vydania tohto zákona bolo lekárom a ošetrovateľom psychiatrických ústavov v Taliansku zakázané opustiť múry ústavu za účelom liečenia ľudí. Tak je tomu dodnes napríklad v Nemecku a v mnohých iných krajinách. Išlo teda o jedinečnú inováciu.
    
3. Navýšenie štátnej finančnej dotácie pre zdravotnícky a psychologický personál.²⁶

Zákon č. 180/78 – tzv. zákon Basaglia, vydaný 13.5.1978, bol pokračovaním spomenutého zákona Mariotti. Priniesol niekoľko ďalších pozitívnych zmien v terapeutickej psychiatrii. Aj keď ním explicitne neboli zadefinované nové „revolučné zmeny, v praxi mal zákon 180 za následok niekoľko pozitívnych dôsledkov:

1. Zatváranie „blázincov“/psychiatrických liečební - to umožnilo navrátiť „zatvoreným“ pacientom dôstojnosť a hodnotu a prostredníctvom nových komunitných spôsobov terapie ich efektívne doviezť k úspešnej resocializácii.
2. Zastavenie väzenských metód v prístupe k pacientom - väzenské metódy zaobchádzania s pacientami boli nahradené komplexným prevzatím zodpovednosti za osoby. Obnovilo sa teda celkové vnímanie osoby pacienta s jeho fyziologickými, psychologickými a sociálnymi potrebami.
3. Odstránenie predsudkov voči pacientom (iniciatíva súvisiaca s fenomenologickým prúdom vtedajšej doby), ktoré umožnilo pozerať sa na klienta, ako na osobu s vlastnou históriou, s vlastnými skúsenosťami, pocitmi a očakávaniami. Odstránenie predsudkov v prístupe k jednotlivým klientom umožnilo zrod úplne nového modelu starostlivosti. Kľúčovým bolo autentické stretnutie pacienta s terapeutom, ktorého prvkami boli prijatie a počúvanie druhého - teda aktívna spolupráca medzi terapeutom a pacientom. Tá sa stala základom efektívneho naštartovania procesu psychiatrickej rehabilitácie a následnej resocializácie osoby.²⁷
4. Rozšírenie ústavných práv pre osoby s duševnou poruchou. V článku 32 sa uvádza:  „Republika chráni zdravie ako základné právo jednotlivca... Nikto nesmie byť nútený ku konkrétnej zdravotnej liečbe ak zákon nenariadi inak. Zákon nesmie v žiadnom prípade narušiť hranice dané rešpektovaním ľudskej osoby“.²⁸

Vydaním zákona „Basaglia“ štát stratil právomoc nariadiť liečbu alebo internovať pacienta za účelom zabezpečenia verejného poriadku a morálky. Pacient už teda nie je vnímaný ako „nebezpečný pre seba a pre ostatných, pohoršujúci verejnosť“, ale ako osoba, ktorá potrebuje starostlivosť – občan, ktorému štát musí garantovať základné ústavné právo.²⁹

 

1.3 Potreba aktualizácie Basagliovej reformy v dnešnom svete

Je ľahké predstaviť si terapeutickú komunitu – cieľ všetkých reformačných snáh vedených Basagliom – ako ideálny svet, v ktorom sú všetci dobrí, kde sa všetky vzťahy vyznačujú tou najhlbšou ľudskosťou a kde je práca nanajvýš uspokojujúca. Kľúčom k správnemu fungovaniu terapeutických komunít v akýchkoľvek funkčných formách však nie je “oslnenie” tmavých izieb psychiatrickej nemocnice úsmevom jej obyvateľov, ktorí by nikdy nemali žiadne výhrady či námietky voči sebe navzájom. Izby psychiatrie nie sú utopickým miestom pokoja. Terapeutická komunita podľa Basagliu musí mať každodenný záväzok negovať túto utópiu. V komunite prepukajú rozpory, ktoré sa každým dňom stávajú komplexnejšími. Poslaním terapeutickej činnosti je tieto rozpory prelomiť a transformovať avšak v atmosfére slobody. Atmosféra slobody síce prináša riziká, ale je zároveň jedinou možnosťou progresu.³⁰ Sloboda v konečnom dôsledku premieňa terapeutickú komunitu na miesto, v ktorom je možné vzájomne sa priblížiť prostredníctvom vzťahu. Nakoľko bude takýto vzťah spontánnym, bezprostredným a vzájomným, natoľko bude aj terapeutickým.³¹

Po vyše štyridsiatich rokoch od prijatia reformačného zákona č. 180 nasledovníci Basagliovej idey psychiatrie vôbec nehodnotia aktuálny stav psychiatrickej reality v Taliansku ako ideálny. Analýza súčasného stavu poukazuje na mnohé príklady stagnácie terapeutických komunít. Medzi mnohými problémami možno spomenúť: nedostatok kapacity v terapeutických centrách; neobjektívne predlžovanie pobytov či hospitalizácií pacientov za účelom získania finančných prostriedkov od dlhodobých klientov, čím sa neguje snaha o skutočnú rehabilitáciu a resocializáciu klientov; a napokon málo rozvinutá práca v teréne a nedostatočné prevzatie zodpovednosti zo strany terapeutického personálu. Kvôli týmto, i ďalším problémom terapeutické komunity riskujú, že sa namiesto dočasných miest terapeutickej pomoci stanú „konečnými zastávkami“. Giuseppe Dell’Acqua – psychiater, ktorý od roku 1971 pracoval s Francom Basagliom v Trieste – pri téme súčasného stavu terapeutických komunít v Taliansku konštatuje, že „komunity sa dnes stali „tvorcami nemožnosti“ (namiesto vytvárania možností pre pacienta), stagnácie a zreprodukovanej poruchy.“³²   

Evolúcia a aktualizácia zákona Mariotti (1968) a zákona Basaglia (1978) boli komplexným a náročným procesom. Avšak proces zatvorenia ústavov, ktoré začalo pred 40 rokmi, nemožno považovať za ukončený. Je potrebné v tomto smere prekonať ešte veľa prekážok a bariér. Sú to predovšetkým bariéry v mysliach ľudí. Skúsenosť úspešného zatvorenia niektorých ústavov, podobne ako história Berlínskeho múru, by mala byť lekciou, že múry nikdy neslúžili a ani nikdy nebudú slúžiť na vyriešenie problémov. Spôsobujú len to, že sa problémy ustália, ostanú nevyriešené a eventuálne sa časom aj zhoršia alebo sa stanú chronickými.³³

V terapeutickom procese dnes ostáva hlavnou výzvou naplno využiť moderné poznatky a výskumy na „objatie“ pacienta. Psychiatrická terapia musí zohľadňovať biologické/fyziologické, psychické (emócie, zážitky a osobná skúsenosť) a sociálne (interakcie a vzťahy) aspekty osoby. Rozvoj neurologických vied musí byť neodmysliteľne spojený s terapeutickým prístupom plným rešpektu, akceptácie a vypočutia osoby s duševnou poruchou. Hoci sa dnes potreby v oblasti psychiatrickej terapie menia a do popredia sa dostávajú potreby mladých, ktorých utrpenia (závislosti, poruchy správania) sa stávajú stále viac a viac rozšírenejšími, výzvou ostáva postaviť sa k nim podľa vzoru Franca Basagliu – t.j. s profesionálnou kompetenciou, s odhodlaním a zanietením.³⁴

 

Autor: Mgr. Ondrej Lazúr (Teologická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku)

 

Literatúra

• ARGENTIERI, C. Il significato della legge Basaglia. [online]. [cit. 08-08-2019]. Dostupné na internete: <https://neomesia.com/il-significato-della-legge-basaglia>.
• BASAGLIA, F. Le contradizioni della comunità terapeutica.[online]. [cit. 30-07-2019]. Dostupné na internete: <http://www.triestesalutementale.it/letteratura/testi/31contr.htm>.
• BRUNTLAND, H. World Health Day Celebrations. [online]. [cit. 25-07-2019]. Dostupné na internete: <https://www.who.int/world-health-day/previous/2001/files/whd2001_dgmessage_en.pdf?ua=1>.
• CAMARLINGI, R. Intervista a Peppe Dell’Acqua: la legge Basaglia 30 anni dopo. [online]. [cit. 02-08-2019]. Dostupné na internete: .
• DELL’ACQUA, G. Terst – historie transformace. In Za zdmi. Deinstitucionalizace v evropských příkladech dobré praxe. Zborník z medzinárodnej konferencie v Merane v roku 2004. Praha: Fokus, 2017. ISBN 978-80-902741-0-5. s. 210–221.
• Legge 13 maggio 1978, n. 180 " Accertamenti e trattamenti sanitari volontari e obbligatori ".[online]. [cit. 15-08-2019]. Dostupné na internete: <https://www.gazzettaufficiale.it/eli/id/1978/05/16/078U0180/sg>.
• MEZZINA, R. a kol. La crisi della comunità terapeutica. [online]. [cit. 28-07-2019]. Dostupné na internete: .
• MEZZINA, R. a kol. La crisi della comunità terapeutica. [online]. [cit. 28-07-2019]. Dostupné na internete: <http://www.triestesalutementale.it/basaglia/comunita_possibile_02.htm>.
• MEZZINA, R. a kol. La crisi della comunità terapeutica. [online]. [cit. 30-07-2019]. Dostupné na internete: <http://www.triestesalutementale.it/basaglia/comunita_possibile_04.htm>.
• MEZZINA, R. a kol. La crisi della comunità terapeutica. [online]. [cit. 28-08-2019]. Dostupné na internete: <http://www.triestesalutementale.it/basaglia/comunita_possibile_05.htm>.
• TORESINI, L. Dalla legge Mariotti a Basaglia. In: Geschichte und Region/Storia e regione. 2008. Roč. 17, č.2, s. 146-158. ISSN 1121-0303.
• Trieste: storia di un cambiamento.[online]. [cit. 25-07-2019]. Dostupné na internete:  <http://www.triestesalutementale.it/storia/index.htm>.